Je jedno, či sa obzrieme do minulosti, alebo stojíme v súčasnosti. Stačí si spomenúť na fungovanie viacerých politikov KDH na komunálnej úrovni, či už to bol bývalý starosta Rače Pavol Bielik, alebo dlhoročný primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský. Alebo na predražené prieskumy verejnej mienky o dvoch ministroch za toto hnutie v druhej Dzurindovej vláde, ktoré zaplatili občania.
KDH sa prešľapom nevyhlo ani teraz. A to najmä vinou svojho predsedu. Či už ide o dosadzovanie svojich ľudí na lukratívne miesta v štátnej správe bez výberových konaní, predražené nákupy, alebo o netransparentné financovanie predvolebnej kampane. Nie je v tom samotné, podobné prípady majú na rováši aj ďalšie vládne strany. KDH sa však v duchu kresťanstva v názve prezentuje ako hnutie politikov „čistých, odvážnych a spravodlivých“. Takých, čo „neopierajú svoju činnosť o klientelizmus a korupciu, o nejasné a nečitateľné metódy“.
Tým, ako sa postavilo vedenie KDH ku kauzám svojich politikov, zaradilo sa medzi strany, ktoré o morálke kážu, ale pravidlá nedodržujú. Na to, aby kresťanskodemokratickým lídrom ľudia dôverovali, museli by sa aj v skutočnosti riadiť Figeľovým mottom Pravda oslobodzuje.