V krajine, ktorá chce jesť viac vlastných potravín, sa po vlne odchodov skúsených, no prácou zodratých ľudí do predčasných dôchodkov ozýva čoraz hlasnejšie volanie po tom, aby štát uvoľnil podmienky pre zamestnávanie cudzincov.
Napriek obrovskému technologickému pokroku, ktorý urobilo poľnohospodárstvo (o ktorom neraz nič nevedia ani sami vidiečania, hoci ho majú pod nosom), je o prácu v chlebovom odvetví minimálny záujem. Nepochybne aj preto, lebo priemerné mzdy sú o štvrtinu nižšie, ako je platový priemer za celé slovenské hospodárstvo.
Na najlepších farmách, kde dosahujú porovnateľnú produktivitu práce, sa však už platy napríklad dojičov mlieka dotiahli na úroveň miezd v priemysle. Napriek tomu domáci berú prácu nielen v maštali, ale aj na poli ako poslednú z posledných možností. Čoraz častejšie počuť nelichotivé hodnotenie mladej generácie, že fyzicky nezvládne to, čo generácia rodičov či starých rodičov: že je jednoducho lenivá.
Nemožno, samozrejme, generalizovať, pretože napríklad do pandémie robili stovky Slovákov zarovno s Poliakmi na mliečnych farmách vo Veľkej Británii a v Írsku či v Nemecku. Motivoval ich, pravdaže, zárobok. Medzitým sa pomery zmenili. Západ už vyčerpal všetky pracovné rezervy, minuli sa aj v Rumunsku, kde na farmách pracujú Moldavci. A tak slovenské farmy hľadajú ľudí až v ďalekej Ázii – vo Vietname či na Filipínach.
Okrem uvoľnenia podmienok pre zamestnávanie cudzincov však poľnohospodári volajú, aby štát oživil zvyšky poľnohospodárskeho školstva. Tam, kde niet vlastného dorastu, nemá toľko skloňovaná potravinová sebestačnosť budúcnosť.