Plán na najbližšie mesiace poznáme. Sulík ohlásil júnovú kandidatúru do Európskeho parlamentu a o post predsedu by sa mali pobiť exminister školstva Branislav Gröhling a poslanec Marián Viskupič. No terajší predseda druhým dychom dodáva, že bude kandidovať aj v nasledujúcich voľbách do NR SR. Tak odchádza do Bruselu? A v závetrí bude čakať na vývoj v strane. A pokiaľ to nebude fungovať, je pripravený zobrať opäť opraty do svojich rúk.
Je to dosť pravdepodobné, pretože imidž a úspech strany boli priamo závislé od osoby Richarda Sulíka. Hoci Saska prešla za 15 rokov viacerými krízami a opustili ju kvôli Sulíkovmu vládnutiu viacerí čelní predstavitelia, strana sa dokázala po citeľných ranách po čase pozviechať.
Lenže pred rokom a pol po odchode z vlády Eduarda Hegera popularita strany spadla z 15 na 6–7 % a nie a nie sa vrátiť späť, ako napríklad po rozkole vo vedení strany pred voľbami v roku 2020. Staré triky na voliča už proste prestali zaberať. Sulík pochopil, že strana s ním na čele už nemá šancu na ďalšie „znovuzrodenie“. Lenže má ju s Viskupičom alebo Gröhlingom? Skôr nie ako áno. Pretože ani jeden nie je výraznou osobnosťou s dostatočnou charizmou a novými inšpiratívnymi myšlienkami.
Ak chce SaS hrať opäť významnejšiu rolu, cesta nevedie iba cez výmenu predsedu, ale otvorením sa občanom, premenou z čisto podnikateľskej strany na širokospektrálnu liberálnu stranu s novými sviežimi myšlienkami.
A tak Sulík bude v závetrí v Bruseli vyčkávať, ako sa jeho nástupcovi bude dariť. A v prípade neúspechu je pripravený sa dať prehovoriť na „riadenie krízového manažmentu“. O tom, že úplne neodchádza, najlepšie svedčí fakt, že bude zvolený do funkcie čestného predsedu s právom veta. Nad predsedami tak bude visieť Damoklov meč a budú sa báť vymedziť voči postojom svojho predchodcu.
Pripomína to niečo? Áno, takmer identickú podmienku si kládol v roku 2020 Robert Fico, keď ho mal vo funkcii predsedu Smeru nahradiť Peter Pellegrini. Ten mal však dostatok hrdosti a založil stranu Hlas.
Saska tak len dokazuje, že naše politické strany sú vlastne eseročkami „otcov“ zakladateľov. Dokonca aj Progresívne Slovensko, ktoré sa pasuje do úlohy mravokárneho hovorcu demokracie, má v stanovách „zafixované“ výsostné právo zakladateľov strany (inšpirácia Smerom). Kde tu je demokracia? Ako môžeme mať na Slovensku fungujúcu demokraciu, keď strany sú demokratické tak na polovičku?
Sloboda a Solidarita ani nie je strana, ale klub skladajúci sa z 247 členov. Do strany nie sú dvere otvorené pre každého, platí sa „mastné“ členské a pred riadnym vstupom prechádza adept prestupnou fázou overovania správneho myslenia kandidáta (rovnako ako niekedy v KSČ).
Ak chce skutočne Saska hrať (opäť) významnejšiu rolu v slovenskej politike, cesta nevedie iba cez výmenu predsedu, ale otvorením sa občanom, premenou z čisto podnikateľskej strany na širokospektrálnu liberálnu stranu s novými sviežimi myšlienkami. Je otázkou, či sú toho Gröhling a Viskupič schopní, alebo majú iba vytvoriť ilúziu, že bez "veľkého Richarda“ to nejde. Alebo sa čaká na niekoho ďalšieho (po prezidentských voľbách).