Zo zistení Inštitútu finančnej politiky (IFP) vyplýva, že Slováci majú výrazne vyšší podiel „nefinančného bohatstva“ (nehnuteľností okrem pozemkov) na svojom majetku, ako je priemer európskej dvadsaťpäťky. Vlastníctvo nefinančných aktív „zmierňuje zaostávanie finančnej zložky bohatstva oproti západoeurópskym krajinám“ a treba mať preto na pamäti, že pohľad iba na finančnú zložku bohatstva domácností vedie k podhodnocovaniu celkového bohatstva Slovákov oproti iným krajinám.
Slováci vlastnia bez hypotekárneho úveru až 84,2 percenta nehnuteľností, kým priemer EÚ 25 je len 44,8 percenta. Podľa IFP „uvedený fakt vyplýva najmä z historického dedičstva spred roka 1989, ktoré sa dosiaľ mení len miernym tempom a dá sa povedať, že Slováci stále preferujú bývať vo svojom namiesto prenájmu“.
Historické dedičstvo? Iba čiastočne. Bývať na svojom chcú predsa obyčajne aj tí, čo si berú hypotéky. Tie vo väčšine prípadov nie sú – aspoň nie u nás – otázkou špekulácie, ale pre bežného obyvateľa Slovenska jedným z mála legálnych spôsobov, ako svojej rodine zabezpečiť bývanie „na svojom“. Hoci i v horizonte dekád.
Navyše súčasťou prekonávania historického dedičstva u nás bol aj faktický koniec družstevného vlastníctva bytov v 90. rokoch a ich hromadný odpredaj do osobného vlastníctva nájomníkov. To nie je nostalgia za bytovými družstvami a ich kšeftami, iba neutrálna pripomienka, že nie všetko je otázka historického dedičstva.
Až 48 percent obyvateľov Slovenska žije na vidieku. Tam je celkom prirodzene prevaha „nefinančného bohatstva“ v podobe viacgeneračných domov. Historické dedičstvo sa v tomto u nás naozaj mení iba miernym tempom. Lenže za tým nemusí byť konzervatívnosť Slovákov, ktorí odmietajú prenájmy a hypotéky. Čo ak hypotéky odmietajú ich?
Pre argumenty vôbec nemusíme opustiť pôdu IFP. Pred mesiacom vydal inštitút správu, podľa ktorej: „Úvery na bývanie sú na Slovensku zrejme veľmi drahé, aj po zohľadnení rôznych dostupných dát.“ Aj na základe uvedeného zaútočil minister financií Ivan Mikloš na banky s tým, že treba preskúmať, či za ich počínaním nie je kartelové konanie.
Mobilita pracovnej sily u nás je mizerná najmä preto, lebo rodiny, ktoré by sa aj presťahovali za robotou, nemajú kde bývať. Prenájmov je málo a ak sú, sú predražené. Hypotéky detto. Po krachu firmy, ktorá ich živila, potom ľudia zostávajú uväznení vo svojom „nefinančnom bohatstve“. Či už v dedinskom dome, alebo v panelákovom byte, ktorého sú hrdými majiteľmi.
Ak sa k tým smiešne málo peniazom, ktorými Slováci v porovnaní s vyspelejšími časťami EÚ disponujú, prirátajú byty a domy v osobnom vlastníctve, pomer sa možno trochu zlepší. Životný pocit sotva.