Jednou z priorít, ktoré Viktor Orbán pre svoje predsedníctvo vytýčil, bolo rozšírenie schengenského priestoru o Rumunsko a Bulharsko. Tento cieľ, zdá sa, vyšumel na nesúhlase Nemecka a Francúzska. Ďalšou prioritou bolo dotiahnutie prístupových rozhovorov s Chorvátskom. Hoci tento cieľ ešte nebol oficiálne „odmávaný“, je otázne, či sa naozaj naplní do konca júna, keď sa maďarské predsedníctvo skončí. Treťou prioritou bola tvorba politík na riešenie problémov európskej rómskej komunity. Toto jediné je azda ešte v hre.
Úplný či čiastočný neúspech priorít ešte možno ako-tak pripísať na vrub vonkajším okolnostiam. Prečo potom hovoríme o diplomatických fackách?
Májový summit európskej dvadsaťsedmičky za účasti Hillary Clintonovej v priestoroch zámku v Gödöllő pri Budapešti mal byť zlatým klincom a neoficiálnym vyvrcholením maďarského predsedníctva. Zo summitu však nebude nič. Najprv sa ozvali vytáčky z Washingtonu, pretože termín vraj koliduje s inými dôležitými udalosťami, napríklad zasadaním G20. Postupne sa začalo aj z Budapešti ozývať, že summit nebude možný, pretože Európa má teraz iné starosti (napríklad s Líbyou). Dnes je však zrejmé, že dôvody boli celkom iné.
Podobné stretnutie na najvyššej úrovni sa totiž odohrá v tom istom čase – lenže vo Varšave. A predbežne nie je potvrdená účasť Clintonovej, ale dokonca Baracka Obamu. Mimochodom, na rokovanie o Líbyi minulý týždeň do Paríža zvolali zástupcov rôznych európskych štátov, bez ohľadu na ich súhlas či nesúhlas s francúzskym postojom. Na Budapešť pozývajúci akosi pozabudli… Tiež počujete ten pleskot?
Keď sa Orbán kasal, ako dostane Maďarsko na mapu Európy, mal svojím spôsobom pravdu: Budapešť je dnes na diplomatickej mape bodom, ktorému sa ak nie rovno vyhýbajú, tak nad ním aspoň dvíhajú obočie. V údive nad nezodpovedným a málo demokratickým počínaním jednofarebnej vlády Orbánovho Fideszu.
Škodoradosť je to posledné, čo by mal ktokoľvek na Slovensku cítiť. Nie je nič dobré na tom, keď u našich susedov vládne neeurópska politika. Navyše, človek sa nemôže ubrániť pocitom déja vu, keď počuje Orbána vyhlasovať, že tak, ako si kedysi Maďari nenechali diktovať od Viedne a neskôr od Moskvy, tak ani dnes im nebude diktovať Brusel…
Takýchto chytrákov sú naše politické háje a luhy plné – na všetkých mysliteľných stranách spektra. Slovenské predsedníctvo únie je ešte dosť ďaleko pred nami na to, aby sme sa poučili z neúspešného maďarského aj z prinajmenšom rozpačitého českého predsedníctva. No skúsenosti s našimi politikmi nám v tomto, pravdu povediac, veľa nádeje nedávajú.