Vláda Ivety Radičovej môže iba dúfať, že toto pravidlo v jej prípade neplatí. Ak by mala obľúbenosť vládnych strán rovnakým tempom klesať ešte viac než rok, pravdepodobne by prerazila dno. A prípadné populárne predvolebné ťahy ju naspäť k moci neprivedú.
Štát nie je duch nad vodami. Nie je to mystická entita, ktorá nepotrebuje jesť, voziť sa v aute a mať strechu nad hlavou. Áno, štát sme vlastne my všetci – no na vládnej a parlamentnej úrovni je to aj zostava konkrétnych ľudí. Takých, čo jedia, bývajú a vozia sa (a ešte všeličo iné).
No najmä je to zostava ľudí, ktorí majú mandát ovplyvňovať životy všetkých ostatných. Hlboko sa mýlia, ak si pritom myslia, že volič nesleduje, či pripravujú rovnaký osud sebe ako jemu. A každá disproporcia sa trestá stratou dôvery.
Práve takéto disproporcie, viac, než čo iné, stáli premiérsku stoličku šéfa Smeru. Okrem konfrontačného štýlu politiky (ktorý sa mu v predvolebnej kampani vrátil ako bumerang), doplatila jeho vláda na obrovský nepomer medzi tým, čo robila pre svojich voličov, a tým, čo v tom istom čase tá jej zostava konkrétnych ľudí „robila pre seba“.
Keď toto platilo v tábore, kde dosiaľ ešte prežíva tendencia skôr vyzdvihovať štát kamsi mimo ľudí a nad ľudí, akože by to nemalo platiť tam, kde voči štátu prevláda skôr skepsa a prezieravosť?
Radičovej zostava konkrétnych ľudí dosiahla vo voľbách tesné víťazstvo. Také tesné, že už len to samo osebe by malo byť dôvodom našľapovať obozretne a pomaly. Stal sa však opak. Ľudia z tej zostavy sa rozbehli ako splašené kone po lúke. Akoby ich od menšinového postavenia v parlamente (a vlastne v celej spoločnosti) nedelilo iba zopár hlasov. Rozbehli sa s takým víťazným pokrikom, akoby práve vyhrali svetovú vojnu. Po desiatich mesiacoch je zo štvorkoalície šesťkoalícia. Ak nie dokonca sedem – vzhľadom na účinkovanie premiérky. Pomaly nie je možné predvídať, na ktorom bode programu vďaka neexistencii spoločnej koncepcie koalícia definitívne stroskotá. Zodpovedná politika je fajn. Len by nemala byť sprevádzaná spomínanými disproporciami medzi životom na vrchole štátu a pod ním. Na to netreba rovno superzlodejiny či superaféry. Na dvíhanie voličského tlaku hravo postačia všetky tie „malé domov“, ktoré sme tu už od volieb videli…
Politológ Michal Horský má asi pravdu, keď hovorí, že normálna vláda by sa v podobnej situácii usilovala zmeniť repertoár. Lenže ako? Zatiaľ predvádzajú to, o čom svorne tvrdili, že majú už dobre naskúšané. Ako by v ich prípade potom ešte musela vyzerať naozaj čistá improvizácia?