Už len sama predstava, že niekomu znásilnia dcéru alebo manželku, je hrozná. Ešte desivejšia je však predstava, že páchateľa sa nepodarí chytiť. No aké muky by asi musel prežívať človek, ak by sa ho predsa len podarilo po mnohých rokoch identifikovať na základe DNA, no čin by už bol premlčaný?
Aj preto vo viacerých krajinách nemajú vôbec žiadnu, resp. dlhšiu premlčaciu dobu ako desať rokov, a to práve preto, aby bolo možné takýmto prípadom predchádzať.
Z porovnania okolitých krajín V4 vyplýva, že najdlhšie premlčacie lehoty pri znásilnení sú v Poľsku (15 rokov) a Česku (10 – 15 rokov podľa závažnosti skutku). V Maďarsku, ak páchateľovi hrozí trest odňatia na viac ako päť rokov a obeť nedosiahla 18 rokov, premlčacia doba sa neuplatňuje.
Hoci trestné právo predpokladá, že odsúdenie a trest by mali prísť čo najskôr, pretože len vtedy môže mať sankcia na páchateľa výchovný účinok a zabrániť mu v páchaní ďalších trestných činov, z pohľadu obete sa celá vec javí inak.
Napríklad v susednom Česku, kde pred dvomi rokmi agentúra IPSOS robila prieskum na túto tému, sa ukázalo, že až tri štvrtiny Čechov odmietajú premlčanie znásilnenia.
Poslanec Richard Glück si možno myslí, že skrátená premlčacia doba „motivuje ženy“, aby čím skôr nahlasovali znásilnenie, no možno by stálo za zváženie pri tejto konkrétnej veci premlčaciu dobu úplne zrušiť.