Slovenské poľnohospodárstvo naozaj melie z posledného. Opäť vyvstala otázka: môžeme si za to viac sami, svojou nesúrodou agrárnou politikou, ktorá nevie nájsť miesto všetkým typom podnikania na pôde od rodinných fariem až po veľké poľnohospodárske družstvá, alebo je to dôsledok „zlého“ Bruselu? Odpoveď na túto otázku má veľký tábor zástancov na jednej strane, ale pravda je ako vždy kdesi uprostred. Jedno je však isté: ak povstala ako jeden muž na rodinných farmách stojaca západná časť EÚ a teraz sa k nej pridalo aj Slovensko, ktoré má v EÚ jedny z najväčších fariem, čosi tu nie je v poriadku. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ príliš šuští papiermi a svojimi administratívnymi nárokmi privádza poľnohospodárov do zúfalstva.
Výkazníctvo má byť postavené na modernom snímkovaní z družíc, aby sa overilo, či nedochádza k podvodom. Na Slovensku snímky ukazujú všetko možné, len nie to, čo rastie na poli. Z farmárov sa stali fotografi. No aj tu je „chrumkavá“ zelená telenovela, lebo prichádza éra biopotravín. Dopestovať bez agrochémie dostatok úrody napríklad bez plesní však vôbec nie je jednoduché a je to tri razy drahšie. Áno, chémii treba pritiahnuť uzdu, a už to aj Brusel robí. Hľadá sa zlatá stredná cesta, pre farmárov aj pre zdravie spotrebiteľov.
A je tu, samozrejme, problém slovenskej politiky, jej slabého výkonu, v poľnohospodárstve vyúsťujúci do nevyplatenia priamych platieb. Politici si prehadzujú horúci zemiak z rúk do rúk, ale poľnohospodári a ľudia s nimi čakajú, kedy konečne nastolia sľubované poriadky.