A to je práve náš problém, ktorý nevieme roky vyriešiť. Ani sa pohnúť z miesta. Na výmenu bedrového a kolenného kĺbu, operáciu žlčníka či sivého zákalu sa čaká neúmerne dlho. Napríklad na kolennú endoprotézu 7,5 mesiaca až dva roky. Konkrétne v martinskej nemocnici to v roku 2022 bolo 729 dní, v bratislavskom Ružinove 484 dní, v Banskej Bystrici 419 dní. Na výmenu bedrového kĺbu sa čakalo 680 dní, resp. 401 dní a 350 dní.
V najväčšej rakúskej nemocnici vo Viedni sa pri výmene jedného i druhého kĺbu čaká iba 77 dní, v Innsbrucku v prípade kolena 35 dní a pri bedrovom kĺbe 56 dní. No ani v Rakúsku nemajú všetci na ružiach ustlané. Napríklad v Linzi si pacienti tiež počkajú: necelý rok (322 dní). V takom Poľsku na tom nie sú oveľa lepšie – doba čakania je až 2,5 roka. O niečo lepšie sú na tom naši južní susedia v Maďarsku – čaká sa zhruba trištvrte roka. Toľko porovnania.
Ešte minister zdravotníctva Marek Krajčí sa snažil tento ťahajúci sa boľavý problém vyriešiť zavedením maximálnych čakacích lehôt. Ak by pacient nebol operovaný do určitého termínu, tak by mu zdravotné poisťovne museli zabezpečiť – a uhradiť – operáciu v súkromnom zariadení alebo v zahraničí. To malo platiť od roku 2024, lenže nová ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková to v novembri zastavila.
Obetovať viac peňazí do zdravotníctva bez širšieho konsenzu nepôjde. No to by sa naše politické strany museli prestať hádať. To je v nedohľadne. Cena? Zbytočne trpia chorí ľudia.
Dôvod bol jednoduchý. Zdravotné poisťovne ani nemocnice neboli pripravené. Chýbali jasné kritériá, presné údaje. Nastal by chaos. Preto „oddychový čas“ v podobe ročného odkladu. Aj je otázne, či sa využije. Poisťovniam sa už „ubralo“ – nemusia zabezpečiť operáciu v zahraničí. Je to správne, ako majú vedieť so stopercentnou istotou nájsť nemocnicu v zahraničí a dojednať operáciu? To je trochu absurdné. Veď aj v zahraničí majú medicínske zariadenia čo robiť.
Čakačky sa navyše netýkajú iba zákrokov, ktoré nehoria, ale aj tých, od ktorých závisí prežitie. Napríklad onkologické zákroky, operácie nadobličiek či menšie i väčšie operácie srdca. Spolu má ísť o 614 medicínskych služieb z celkového počtu 1 460. To, že plné fungovanie nebude ani od budúceho roka jednoduché, netreba zvlášť zdôrazňovať. Problémom nie je neochota, ale nedostatok kapacít. V nemocniciach nemá kto operovať, chýbajú lekári i sestričky. Nafúknuť sa nemocnice nedajú. A keby lekári pracovali vo dne aj v noci, kvalite by to neprispelo.
Poisťovne zasa nemajú dostatok peňazí. A nemôžu niečo objednávať, keď nie je kde. Riešenie je veľmi jednoduché: do zdravotníctva treba naliať viac peňazí. Na začiatku by stačilo, aby štát viac platil za svojich poistencov, po čom sa už dlhšie volá. No kde na to vziať, keď bývalá vláda zanechala v štátnej kase riadnu dieru (najvyšší deficit verejných financií v EÚ!) a súčasná vláda bude mať čo robiť, aby ju zalátala? Ako odkrojiť väčší kus pre zdravotníctvo, keď treba šetriť?
Obetovať viac peňazí do zdravotníctva na úkor niečo iného bez širšieho konsenzu nepôjde. No to by sa naše politické strany museli prestať hádať a rozoštvávať spoločnosť. To je nateraz v nedohľadne. Cena? Zbytočne trpia chorí ľudia.