Okrem toho, že Putin potrebuje „opečiatkovať“ svoju legitimitu, musí tiež demonštrovať svoju autoritu. Vyslať jasný signál o svojej moci všetkým silovým zložkám v štáte, ekonomickým magnátom, guberniám a ich miestnym vládcom. Pretože nejde o to, či Putin vyhrá iba v prvom kole, ale akým počtom hlasov – či len niečo nad 50 %, alebo nad 70 %. Navonok bezvýznamné posuny treba teda čítať s lupou a medzi riadkami.
Aj preto boli volebnou komisiou vyradení skutoční opoziční kandidáti – Boris Nadeždin a Jekterina Duncovová (zostali kandidáti komunistov a nacionalistov). V potenciáli Nadeždina bolo získať viac ako 10 %. Nespokojní občania môžu hlasovať aj svojou neúčasťou či hodením prázdneho lístka. Hrá teda aj o účasť. Členovia vládnej strany Jednotné Rusko, ako aj štátni zamestnanci a gubernátori majú priamo za úlohu mobilizovať občanov k účasti vo voľbách.
Hoci o neférovosti súboja, predstieraní demokracie, nemožnosti overiť regulárnosť volieb nezávislými organizáciami, zvlášť v odľahlých guberniách, sa nemusí diskutovať, nič to nemení na fakte, že keby voľby boli skutočne demokratické, Vladimir Putin by ich aj tak vyhral. Kto sa za posledné dva roky pozrel do ruských médií, musel uznať, že kremeľská propaganda je skvelá. Dokáže čokoľvek obrátiť naruby, zo lži urobiť presvedčivo pravdu a naopak. Ruským propagandistom, ideológom a spindoktorom treba vzdať hold – skutočne si svoju robotu robia výborne…
Putin ako každý iný autoritatívny vládca či diktátor nemá ako odísť do dôchodku. Čaká ho buď väzenie, alebo smrť. Nemá tak na výber, pokiaľ vládze, musí „káru ťahať ďalej“.
Aké sú vlastne v Rusku možnosti? Putin ako každý iný autoritatívny vládca či diktátor nemá ako odísť do dôchodku. Čaká ho buď väzenie, alebo smrť. Nemá tak na výber, pokiaľ vládze, musí „káru ťahať ďalej“. A okamžité zvrhnutie novodobého cára môže priniesť viac zla ako osohu. Jednotlivé mocenské skupiny by sa dostali do bratovražedného boja o moc, čo by v čase vojny totálne rozvrátilo celú krajinu – atómovú veľmoc – a ešte viac destabilizovalo medzinárodnú situáciu.
Hoci Putin nateraz vyzerá v dobrej forme, nemali by sme zúfať. Rusi vždy dokázali prekvapiť. Kto tušil, že neschopného cára Mikuláša II. nahradia z ničoho nič boľševici? Kto tušil, že po krátkom bačovaní Lenina príde tridsaťročný teror Stalina? A po ňom prišiel podceňovaný Chrusčov, ktorý zrúcal všetky tabu. Ten bol znenazdajky zosadený Brežnevom. V totálnom marazme komunizmu sa vynoril Gorbačov, glasnosť a perestrojka. Ani náhly rozpad Sovietskeho zväzu nebol v pláne. Mocenský boj na ostrie noža v Jeľcinovom Rusku vyniesol na trón dovtedy neznámeho a bezvýznamného Putina. On i jeho družina už majú okolo sedemdesiatky, generačná výmena (s iným ponímaním sveta) je na spadnutie.
Nádej to je nielen pre Rusko, ale i pre Ukrajinu, Európu a svet. Každý trochu triezvo uvažujúci človek dobre vie, že pokiaľ bude Putin pri moci, oslobodenie (akoukoľvek cestou, vojenskou, či mierovou) Ukrajiny je nemožné. Nestavajme si zbytočne vzdušné zámky.
Hoci na prvý pohľad sa zdá, že drvivá väčšina Rusov zmanipulovaná propagandou drukuje Putinovi, pod pokrievkou to vrie. Čoraz tristnejšia životná realita sa nedá oklamať. Umelo vyvolané emócie nemožno držať vo vare donekonečna, raz to praskne. Ako v každom autoritatívnom či diktátorskom režime. Putin vstupuje do poslednej fázy vládnutia. Aká dlhá bude?