Vlastne čakať ani nie je prečo. Z požiadaviek, ktoré sú už dnes známe, sa to dá pomerne ľahko uhádnuť. Tak napríklad vláda dozaista prijme za svoje tie námety, ktoré tak trochu pripomínajú hlbokomyseľný kvíz dievčeniec v súťaži krásy: „Chcem, aby bol na svete mier a aby sme boli všetci zdraví.“ Do tejto kategórie možno zaradiť požiadavky typu: „zlepšenie v oblasti zdravotníctva a sociálnych istôt“, „stabilizácia financií pre vedu a výskum“ či „minimalizácia daňových únikov“…
Niežeby to neboli cnostné a správne ciele. Samozrejme, sú – veď aj ten mier je. Akurát na ich zaregistrovanie stačilo Ficovým ľuďom poprechádzať sa po uliciach ktoréhokoľvek mesta či obce, prípadne si prečítať noviny. A možno ani to nie. Kto by nechcel zlepšiť situáciu v zdravotníctve? Kto by nechcel (okrem podvodníkov, pravdaže), aby sa u nás menej podvádzalo na daniach?
Horšie to bude s požiadavkami, ktoré sú konkrétnejšie. Stačí napríklad letmý pohľad na námety, s ktorými prichádzajú zamestnávatelia a tie, s ktorými prichádzajú odbory, aby sme zistili, že tieto dve skupiny sú práve tak málo kompatibilné, ako boli počas minulej vlády a dozaista budú aj po skončení mandátu tej súčasnej. Aký zmysel malo zvolávať veľkolepé okrúhle stoly vlády, odborov, zamestnávateľov, dôchodcov, biskupov a ktoviekoho ešte? Nebol to len politický marketing?
Určite aj. Ale nielen. Zámer Smeru je zjavný. Všetko naraz sa vo vládnom programe objaviť nemôže. Z prostého dôvodu, že by to potom totiž bola tá slávna torta psíčka a mačičky Josefa Čapka. Zložená zo samých dobrôt, akurát celkom nejedlá. Takáto torta zrejme nie je cieľom. Čo teda?
Ak by sa Ficovi podarilo lavírovať uprostred neraz celkom protichodných skupinových záujmov, ak by sa mu takto darilo dlhodobo udržiavať všetky tieto skupiny „na dohľad“ od Úradu vlády, znamenalo by to vysťahovanie reálnej politiky z parlamentu. Praktická politika – zámery, stratégie, zákony, novelizácie, nariadenia, atď. – by sa robila niekde inde. Politická opozícia by stratila pôdu pod nohami. Koho by tvrdila, že zastupuje, keby všetky záujmové skupiny sedeli u Fica za okrúhlym stolom?
Do hry sa tak vracia stará známa dilema Smeru. Jeho predseda je u nás dnes čo do mocenskej techniky bez konkurencie. Až natoľko, že forma hluší obsah. Ak by chcel byť Smer naozajstnou sociálnou demokraciou, nemohol by s čistým svedomím hrať hru na bezbrehú „celonárodnú jednotu“. Minimálne by pevne a zrozumiteľne vytýčil jej limity. Program jednofarebnej vlády Smeru bude lakmusovým testom.