Je pravdou, že v istom okamihu sa síce voči nim vymedzili a ich cesty sa rozišli, no mentálne zostali stále na rovnakej vlnovej dĺžke. Preto aj predstava, že by sa teraz Pellegrini emancipoval a začal robiť akúsi samostatnú politiku, je veľmi nepravdepodobná.
Teoreticky by Pellegrini mohol byť na koni – Hlas má „svojho“ človeka v Prezidentskom paláci aj na čele Národnej rady. Ak by sa však rozhodol, že bude „prvým hýbateľom“, išiel by do rizika. Ohrozilo by to jeho znovuzvolenie, a takú chybu neurobí. Vie, že iba tandem s Ficom mu zabezpečí úspech aj druhýkrát.
Lenže tak ako v prírode aj na politickej scéne je miesto iba pre jedného – pre toho silnejšieho. V lese mohutnejší strom zatieni ten menší, čím mu zamedzí v raste. A preto Hlas v tieni Ficovho Smeru skôr či neskôr zakrpatie.
Existencia dvoch sociálnodemokratických strán na politickej scéne totiž nedáva zmysel. Obzvlášť v situácii, keď ten, na kom celá strana stojí, sa presunul do Prezidentského paláca.
Na druhej strane Pellegriniho odchod do Grasalkovičovho paláca sa výrazne dotkne aj opozície. Pokiaľ v prípade jeho prehry bol stále v hre variant, že Hlas môže hocikedy „otočiť“ a sily v parlamente sa tak preskupia, po jeho víťazstve je zrejmé, že definitívne prišla o potenciálneho spojenca.
Pellegriniho spolužitie s vládou, podobne ako v prípade spomínaného Gašparoviča, tak bude bezkonfliktné, čo mu zabezpečí, že prezidentské voľby vyhrá aj druhýkrát.