V prípade izraelskej vlády na čele s Benjaminom Netanjahuom to však nie je isté. Rozumieme, že vypálenie spolu 300 dronov, balistických rakiet a striel s plochou dráhou letu pobúrilo celú spoločnosť. Tlak časti verejnosti na podniknutie adekvátnej odvetnej akcie sa nedá len tak ignorovať. A samotnej izraelskej vláde by sa rozdúchanie nového konfliktu v obmedzenej miere aj hodilo. Z pozície agresora v Gaze by sa obratom transformovala do roly obete „krvilačného“ Iránu.
Lenže tak to nie je. Útok Iránu bol v prvom rade reakciou. Nevyhnutnou odvetou za bombardovanie iránskeho konzulátu (teda výsostné územie) v Sýrii. Zahynulo viacero veliteľov, najmä Mohammad Rezá Záhedi, hlavný veliteľ jednotiek Kuds patriacich pod revolučné gardy. Aj výber dátumu bol symbolický, v deň osláv vzniku Iránskej islamskej republiky 1. apríla. A to počas posvätného moslimského sviatku ramadán, navyše v dňoch hlavných šiitských sviatkov. Izrael dobre vedel, čo robí. Je otázkou, či to bola iba využitá príležitosť, alebo provokácia. Netanjahu rátal s tým, že Teherán nenechá tento útok bez reakcie. Ak iránski náboženskí vodcovia i velitelia bezpečnostných zložiek nechceli zostať zosmiešnení, museli na poníženie reagovať.
Najmúdrejším riešením by asi bolo oznámenie odvetného kroku, ale postupne ho odkladať, prípadne nechať až vyšumieť (aspoň na určitý čas) ako v prípade útoku na Rafah.
Po veľkom diplomatickom úsilí a rokovaniach aj s USA (cez Švajčiarsko) nakoniec Irán síce pristúpil k masívnemu, ale vopred avizovanému a predvídateľnému útoku. Izraelu za prispenia spojencov (USA, Británie a Francúzska) a Jordánska sa podarilo zlikvidovať 99% striel. Aj vlk sa nažral, aj ovca zostala celá. Teherán následne oznámil, že celú krízu považuje za ukončenú. Lenže nie Tel Aviv.
Medzi oboma krajinami už dlhé roky prebieha skrytá vojna. Nie je to Izrael, kto je vinníkom. Naopak, v Teheráne, ako aj v iných častiach moslimského sveta by najradšej videli zmiznutie židovského štátu z mapy sveta. Geograficky malý Izrael má prirodzený strach z vyvinutia jadrovej zbrane v Iráne, pretože by tak bola ohrozená jeho samotná existencia. Aj preto opakovane s väčšími či menšími prestávkami podniká útoky na nukleárne zariadenia v Iráne či na vysokých činiteľov jeho bezpečnostných zložiek.
Irán mohol reagovať aj drastickejšie, bez varovania, a to cez nastrčenú teroristickú organizáciu Hizballáh v Libanone. Hizballáh je oveľa lepšie a sofistikovanejšie vyzbrojený ako „amatérsky“ Hamas v Gaze. No pravdepodobne s cieľom zakryť humanitárnu katastrofu v Gaze a uviaznutie v slepej uličke sa Izrael pokúša odkloniť pozornosť iným smerom. Kráča však po tenkom ľade. Najavo mu to dávajú najmä USA, ako aj iné veľmoci a silní hráči v regióne. Nikto si ďalší konflikt neželá.
Uvidíme, aké rozhodnutie padne v Jeruzaleme, čo urobí Netanjahu, ktorého arogantná egoistická politika doviedla Izrael na hranice inferna. Najmúdrejším riešením by asi bolo oznámenie odvetného kroku, ale postupne ho odkladať, prípadne nechať až vyšumieť (aspoň na určitý čas) ako v prípade útoku na Rafah. A v neposlednom rade by sme nemali zabúdať ani na obyčajných Iráncov, nad ktorými si teokratický režim zase upevní moc.