Prostredníctvom médií sa dozvedáme, že Rómovia žijú v biednych či katastrofálnych podmienkach. Vhodnejší termín by bol v skromných podmienkach. Áno, skromných. Skromnosť je pre nich ako nedobytná pevnosť, ktorá hravo odoláva útokom všetkých pôžičiek akéhokoľvek typu.
My „bieli“ sme podľahli. Vidina vyššieho štandardu z nás urobila otrokov na dlhé roky. Otrokmi, ktorí sú cez hypotéky a pôžičky prikovaní neviditeľnými reťazami, ktoré sú oveľa pevnejšie ako všetky reťaze dohromady používané v dávnych časoch. Bičom pre nás je vlastný strach zo schopnosti splácania. Nad tým všetkým bdie zákon, ktorého trest je hrôzostrašnejší ako samotná šibenica. Úprimne, koľkí z nás by žili podobným rómskym životom, keby nebolo pôžičiek? Že väčšina? Asi áno. A to za cenu nadčasov, prechodených chorôb, práce popri zamestnaní atď.
„Ale oni kradnú! Pília stromy!“ A bieli nie? Čo je to v porovnaní s megavýrubom stromov veľkých firiem. Argument, „veď oni za to zaplatili“, má rovnako úbohú váhu ako odpustenie hriechov pri spovedi. „A čo sociálne dávky?“ Sú v súlade so zákonom – argument čoraz viac používaný v spoločnosti pre horných desaťtisíc. A čo dávky pre našich výsluhových dôchodcov, tie nikoho netrápia? Sú štedrejšie a prináležia im automaticky. Sú valorizované a nezaobídu sa bez ďalších výhod. Kam sa hrabú lekári, vedci, murári… Ale to už je iná téma.