Ľudia strácajú záujem o demokratické hodnoty, sú rezignovaní a fixovaní len na svoje okolie. Tak ako v minulosti, opäť sa utiekajú do bezpečia svojho súkromia.
Na druhej strane sociálne siete si osedlali demagógovia v službách autoritatívnych síl. To má katastrofálne dosahy na (de)formovanie názorov verejnosti. A tak sme svedkami toho, ako u mládeže narastá podpora extrémistických hnutí.
Preto sa domnievam, že o prednostiach demokracie treba diskutovať všetkými možnými dostupnými prostriedkami. Začať by sme mali výchovou na školách. Všeobecné podceňovanie významu spoločenských vied si totiž začína vyberať krutú daň. Neschopnosť orientovať sa v politickom a ekonomickom dianí, spolu s neznalosťou dejín, sa už prejavila v náraste podpory extrémistických názorov u mladej generácie. Preto napríklad skrátenie rozsahu vyučovania dejepisu na základných a stredných školách z dvoch hodín týždenne na jednu je možné označiť za veľmi zlé rozhodnutie. Je to krok späť, lebo to vedie k redukcii vyučovania na faktografiu bez dialógu a diskusie, a práve tie sú veľmi dôležité. Veď kde inde, okrem občianskej náuky, môžu študenti otvorene diskutovať o spoločenských problémoch? Ako potom chceme u nich pestovať úctu k demokratickým hodnotám?
Mladí ľudia však zároveň musia vidieť, že to, čo sa učia, má obrysy aj v živote spoločnosti. Ak sa skutočnosť diametrálne odlišuje od učiva, tak potom žiadna teória nepomôže…
Svoju úvahu by som rád ukončil myšlienkou britského sociológa Anthonyho Giddensa: „Azda by sme skôr než krehkú kvetinu, ktorú možno ľahko zadupať do zeme, mali v demokracii vidieť húževnatú rastlinu, schopnú uchytiť sa aj v celkom neúrodnej zemi.“