Pamätám si ešte z detstva, že role sa využívali. Jednotné roľnícke družstvá fungovali, a navyše každá dedina na Slovensku bola schopná samozásobovania. Napríklad JRD v Šoporni v Galantskom okrese patrilo k tým najlepším. Dnes je všetko inak.
Áno, sú aj takí, ktorí dnešný marazmus zakrývajú verklíkovaním, že sa stálo v radoch na banány… A dnes? Banány u nás nikdy nerástli, ale úrodnej pôdy sme sa vzdali, aby sme sa stali „automobilovou veľmocou“. Ako sme mohli pripustiť, že dovážame (pochopiteľne) nielen exotické ovocie, ale aj plodiny pre nás najtypickejšie, ako sú jablká, paradajky či kuracie mäso? To nám je navyše ešte aj cenovo dostupnejšie pokazené z Brazílie ako domáce. Zamestnanci pri pásoch v automobilkách pripomínajú novodobých otrokov. Potom majitelia hál odídu, haly ostanú a my ostaneme na neúrodnom smetisku. Naozaj si myslíme, že zrušiť JRD a nahradiť ich továrňami bolo dobré?
Po roku 1990 družstvá začali obmedzovať produkciu a ľudia ešte donedávna zvyknutí na domácu výrobu takisto menili životný štýl a masovo odchádzali do miest. Ale asi málokto si vedel predstaviť, že úpadok dospeje až tak ďaleko, ako keď trh s potravinami dokonale ovládli obchodné reťazce, ktoré začali ponúkať najmä mäso zo zvierat priemyselne chovaných kdesi v krajinách tretieho sveta. So zánikom vidieckeho poľnohospodárstva zákonite začali zanikať aj mestské trhoviská, pretože malovýrobcom sa prestalo oplácať predávať plody vlastnej práce. Život sa premiestnil do supermarketov a do rôznych kancelárií a bánk.
Existujú i ďalšie problémy, ako kamiónmi zničené cesty, pretože sa prestala využívať vlaková doprava, alebo zdevastované zdravotníctvo či školstvo, no zdá sa, že príčina všeobecného úpadku má rovnakého menovateľa.