Niektorí si vyčítajú, že nezateplili a niektorí dokonca hromžia, že im príliš daždivé obdobia spôsobili zvýšenie nákladov za dažďovú vodu. Je tu však aj druhá strana mince. A tu som si spomenula na názor bývalej ministerky financií SR Brigity Schmögnerovej, že „… verejná výroba, distribúcia a dodávka tepla a pitnej vody, odvádzanie a čistenie odpadovej vody kanalizáciou predstavujú typický lokálny monopol, ostatné sieťové odvetvia niečo ako kvázimonopol“.
Musíme len súhlasiť. Lebo aj na domových schôdzach sa v súvislosti s vyúčtovaním konštatuje, že ceny za položky zakotvené vo vyúčtovaní vraj pôjdu mierne hore. Ťažko povedať, čo sa myslí slovkom „mierne“, lebo tak ako existujú regionálne rozdiely v nezamestnanosti, existujú rozdiely aj tu. To, že loptička je na strane štátu, je pochopiteľné, ale akékoľvek opatrenie od štátu neprinesie automaticky aj zníženie nákladov domácnostiam. Tak ako nemožno zabrániť, aby pršalo a rinula sa dažďová voda z odkvapov, nedá sa zabrániť spoločnostiam, aby sa nesnažili zvyšovať svoju réžiu. A je jedno, či sa tomu hovorí fixná alebo variabilná zložka. Podobne aj v prípade, keď si ľudia dajú zatepliť obytný dom, aby šetrili za teplo. Z jedného problému hneď spadnú do druhého, pretože minimálne na desať rokov sa zaviažu banke a zároveň sú nútení zvýšiť si príspevok do fondu opráv a údržby. Je to bludný kruh, v ktorom sa strácajú nízkopríjmové skupiny, ľudia bez zamestnania alebo dôchodcovia.
Je potrebné, aby štát zasiahol, a to nielen čiastkovými opatreniami, ale vo všetkých segmentoch, ktoré majú priamy dosah na život ľudí. Ak je potrebné, nemal by sa báť prijímať politické rozhodnutia týkajúce sa aj nekontrolovaného súkromného regionálneho monopolu.