Večer sme naštartovali wartburg a vyrazili na sever. Pri mori som sa ešte chcel oholiť, a bol som práve v polovici, keď manželka od auta volala, aby som pribehol. Pristavovali sa pri nás pražskí dovolenkári a manželke oznámili, že do našej republiky vtrhli okupačné vojská Varšavskej zmluvy. V akejsi nervozite sa mi pomiešali rýchlosti a začal som sa rozbiehať na trojke.
Pred Rijekou nás zastavili juhoslovanské členky Červeného kríža, narýchlo nám oznámili, čo sa u nás deje. Dočasne nás umiestnili v stanovom tábore. O dva dni nás presunuli do iného zberného tábora medzi Opatiou a Rijekou. Dovolenkárov ako my tam bolo viac, zotrvali sme tam celý týždeň.
Potom sme dostali avízo, že domov do Bratislavy môžeme výlučne cez Rakúsko, v Grazi dostaneme gratis kartu až k hraničnému Bergu. O ďalší deň sme boli na skok pred Petržalkou. Jeden z našich hraničiarov nám povedal, že domov ísť nemusíme a ukázal nám desiatky osobných áut na voľnej ploche, ktorých majitelia váhali, či majú pokračovať na Slovensko. Naše dcéry mali práve osem rokov, blížil sa september a bolo treba ísť do školy. Hranicou sme prešli a pred Petržalkou nás zastavil vojak so samopalom, poprezeral vnútro auta a smeli sme pokračovať. Prešli sme Starým mostom, zastavili sme sa pri Umeleckej besede, hneď oproti na Dostojevského rade sídlila redakcia Smeny. Pracoval som na športovom oddelení, bol som zvedavý, čo sa tam deje. Nikde nikoho, na našom oddelení všetko rozhádzané po zemi. Bolo jasné, že sa u nás niečo deje.
Cestou do Krasňan sme stretávali tanky, v okolitých domoch svietili sviečky, bolo asi deväť hodín večer. Schodiskové dvere boli otvorené, do bytu sme sa dostali bez problémov. Po chorvátskej dovolenke sme si vydýchli a pred spánkom sme boli zvedaví, čo nás čaká na druhý deň a či vôbec pôjdeme do práce.