Za pomoci vďačných prisluhovačov, z radov jeho obdivovateľov, ako aj „držhubných“ spolupracovníkov dokázal vládnuť podľa hesla rozdeľuj a panuj. V mladosti bol v SZM a usilovným pozorovateľom komunistických praktík vládnutia. Nezabudol, že prvým predpokladom vládnutia je zbaviť sa nepohodlných svedkov, resp. bývalých spolupracovníkov, ktorí nemali rovnaké názory ako on. V tom zmysle prebehla aj "noc dlhých nožov“, jedna z foriem uchopenia moci. Tým sa však neskončilo ďalšie upevňovanie si politického, inštitucionálneho postavenia realizátorov mečiarizmu.
Údajnou osobnostnou charizmou si Mečiar získaval na svoju stranu prostých ľudí. Táto charizma niesla jednoznačne prvky naivného populizmu. Poznal mentalitu Slovákov a zneužil ich neskúsenosť vo svoj prospech. Zložité politické, ekonomické, právne vzťahy dokázal na svojich mítingoch s bohorovnou istotou a s úsmevom jednoducho vysvetliť.
Všetci ostatní, aj skutoční odborníci, boli len byrokrati, ktorí zo všetkého robili vedu. Na základe chiméry vytvorenia kapitálotvornej vrstvy s už spomínanými prisluhovačmi chcel riešiť problémy chudobných. V podstate dosiahol izoláciu Slovenska od Európy a sveta. Nedeliteľnú moc dosiahol rozhodujúcim podielom na rozdelení Československa.
Mečiarizmus, to je len vládnutie pre vládnutie. Špekulanti na tom získali, poctiví a usilovní boli na druhej koľaji. Ako by to dopadlo, keby neprišli voľby 1998 a koniec mečiarizmu? Napriek tomu svoju labutiu pieseň začal Mečiar spievať už vtedy prvý raz, dvakrát pri neúspešných prezidentských voľbách a teraz ju bude spievať štvrtý raz, dúfajme, že naposledy, po skončení koalície so Smerom a SNS.