Počúvajú o tom, že je to dedina pri Zvolene, kde štát už desaťročia plánuje výstavbu priehrady na úžitkovú vodu. Slatinka by mala celá zmiznúť v nej a spolu s ňou aj 110 hektárov lesov, lúk, časť rekreačnej zóny a 150 hektárov biotopov európskeho a národného významu.
A to všetko by mali financovať ľudia cez štátny rozpočet a európske fondy. Síce sa presne nevie, koľko by to celé stálo a či by vôbec niekto odoberal úžitkovú vodu z priehrady, to ale štátnych úradníkov netrápi. A tu už väčšina okoloidúcich zabúda na Kristínin milý úsmev a komentuje jej slová. Najčastejšie sa opakuje jedno: absurdnosť.
Projekt potrebuje alternatívu
Do Zvolena som prišla pred dvadsiatimi rokmi študovať ekológiu. Vyučujúci nás často brali von, a tak som sa ocitla aj v údolí rieky Slatina. Nedalo nám pokoj, že toto mimoriadne cenné územie sa už desaťročia pripravuje na zaplavenie nádržou. A tak sme, študenti spolu s pedagógmi, v roku 1993 založili Združenie Slatinka.
Stretli sa v ňom ľudia, ktorí si povedali, že stojí za to pokúsiť sa presadiť alternatívu voči kontroverznej stavbe. Odvtedy sledujem rozhodovanie o priehrade, ktorá je už šesťdesiat rokov označovaná slovami ako „urgentná“ a „nevyhnutná pre rozvoj štátu“. Už len to, že sa doteraz stavať nezačala, je pre miestnych dôvodom na pochybnosti…
Argumenty za deravý groš
Vodné dielo Slatinka sa plánuje na rieke Slatina medzi Zvolenom a Zvolenskou Slatinou od roku 1954. Výstavbu presadzuje a financuje štát (my) prostredníctvom štátneho podniku Vodohospodárska výstavba Bratislava. Na tejto nie veľmi dlhej rieke pritom už existujú dve iné nádrže: Hriňovská a Môťová. Tretia dostala v plánoch meno Slatinka. Tak ako názov dediny, ktorú by mala zaplaviť. Priehradný múr by mal stáť v katastri Zvolena, na konci priehrady Môťová. Vlastná vodná plocha by potom mala byť z väčšej časti vo Zvolenskej Slatine, ale pod dedinou. Je to dôležité vedieť, pretože štátni úradníci dedinčanom tvrdia, že práve priehrada ich ochráni pred povodňami. Až v poslednom období sa dôraznejšie ozýva vydieraná samospráva Zvolenskej Slatiny proti spájaniu dvoch investícií – protipovodňovej ochrany obce a priehrady Slatinka.
Rovnako ako sa mení dátum začatia výstavby, mení sa aj účel nádrže. Kedysi sa hovorilo o zabezpečení vody pre rýchlo sa rozvíjajúci priemysel, potom zasa o závlahách. Neskôr o zásobovaní vodou jadrovej elektrárne Mochovce, o ochrane pred povodňami, o rekreácii a najnovšie o adaptácii krajiny na klimatické zmeny. Štát tvrdí, že pod jadrovou elektrárňou zostáva v rieke málo vody a treba ju sem dostať odinakadiaľ. A práve preto chce „obetovať“ údolie Slatiny.
Na rôzne štúdie, prehodnocovania a aktualizácie v súvislosti s vodným dielom už padlo z peňazí nás všetkých asi 10 miliónov eur. Koľko by mala stáť výstavba a prevádzka priehrady, sa presne nevie. Investor s plnou vážnosťou hovorí šestnásť rokov o tej istej výške nákladov: 80 miliónov eur. Odhady združenia Slatinka o dvojnásobnej sume.
Je ťažké si takéto peniaze predstaviť. Ak vám to pomôže, spomeňte si na požiadavky učiteľov na zvyšovanie platov, kde sa kameňom úrazu stala suma päťkrát nižšia.
Nesejte mrkvu, na jeseň tu nebudete
Kým štátny podnik v Bratislave spracúva štúdie, kreslí výkresy priehrady a prehodnocuje prehodnotené, krajina pri Zvolene šesťdesiat rokov čaká na svoj osud. Nik si nevie predstaviť život, keď vám dôležito sa tváriaci páni v kravatách každý rok povedia, že na jar nemáte siať mrkvu, lebo na jeseň budete bývať inde. A tak desaťročia, jar za jarou.
Neviete, čomu a komu máte veriť. Len viete, že si nesmiete postaviť nový dom pre syna či dcéru ani opraviť ten po rodičoch. Nesmiete si priviesť do domu vodu, plyn, pristaviť garáž. Zrušia vám vlakovú i autobusovú zastávku, školu, lekára, obchod. Aj krčmu. Potom dedinu pričlenia pod susednú, a tak obyvatelia úplne stratia možnosť rozhodovať sami o sebe. Po tridsiatich rokoch potom prídu páni so zmluvami, že váš dom teda odkúpia. A ak sa vám nepáči cena, nedostanete nič.
Vyvlastnenie pod nátlakom
To už bol rok 1989 a kým Slovensko prežívalo závan slobody, v Slatinke sa vyvlastňovalo a pod nátlakom vykupovalo. Ľudia za domy dostali peniaze podľa starej vyhlášky. O pár mesiacov – v zmenenej spoločenskej a ekonomickej situácii – však ich peniaze prakticky stratili svoju hodnotu.
V roku 1999 bola väčšina ľudí presťahovaná do blízkej Zvolenskej Slatiny, ale nové byty a domy nedostali do vlastníctva, opäť sa stali nájomníkmi. Niektorí medzitým pomreli a tí, čo zostali, sa dívajú na svoj život s vedomím, že svojim potomkom nezanechajú ani rodičovský dom v Slatinke, kde žili, ani nájomný dom, kde žijú teraz. Nemajú nič, hoci so založenými rukami rozhodne nikdy nesedeli.
Väčšina domov v Slatinke je dnes vo vlastníctve štátu. Ich správcom je investor vodného diela. Prenajíma ich pôvodným obyvateľom, ich potomkom alebo novousadlíkom. Vždy na rok alebo na dva. Iba časť budov je v súkromných rukách. Radikálnejšia zmena v Slatinke nastala po roku 2001, po zrušení stavebnej uzávery. Niektorí užívatelia si domy pekne opravili, aj keď nemajú istotu, dokedy v nich budú môcť zostať.
Všetci sa tu dobre poznáme, pomáhame si a spoločne riešime veci, ktoré nám môžu uľahčiť život. Skladáme sa na vývoz veľkokapacitného kontajnera s odpadom, staráme sa o cintorín aj verejné priestranstvá, čiastočne sme si opravili most a získali sme zdroje na verejné osvetlenie. Najmä cez víkendy a v lete je Slatinka plná ľudí, pretože tunajšie prostredie je tiché a pokojné – čo je už v dnešnom uponáhľanom svete veľká vzácnosť.
Vodné dielo nikto nechce
Pre Zvolenčanov má územie Slatinky význam ako rekreačná lokalita s pozitívnym vplyvom na čistotu vzduchu či vodný režim. Mestskí poslanci Zvolena sa k veci vyjadrovali už v roku 1995. Vtedy neúspešne žiadali ministerstvo životného prostredia, aby neodporučilo realizáciu priehrady bez preukázania celkovej výhodnosti tejto stavby.
Reálnym a udržateľným riešením rizika sezónneho nedostatku vody v povodí Hrona sú viaceré malé nádrže na miestach, kde treba zadržať vodu (dolné Pohronie) kombinované s ďalšími udržateľnými opatreniami. Výstavba veľkých priehrad a výhradne technické riešenia sú málo efektívne, preto je nevyhnutné uprednostňovať „zelené“ opatrenia, ako napokon konštatovala aj Európska únia.