Pamätám si na svoju prvú návštevu Južnej Afriky. Pár rokov po zrušení politiky segregácie, s hrôzou vytreštenými očami ma všetci odrádzali, pretože „tam vládne Mandela a všade sú černosi“.
„Bolo by čudné, keby neboli,“ odvetila som a onedlho som bola v Johannesburgu. Po uliciach niekdajšieho kráľovstva apartheidu (o ktorom sa jeho strojca Henrik Verwoerd vyjadril, že ide o zle pochopenú politiku dobrého susedstva) sa potĺkali hrozivo pôsobiace existencie zo Soweta, najväčšieho černošského geta. Jeho múry a elektrické zátarasy sa presunuli k domom „slušných“ ľudí. Pod mostom v Durbane som pochopila, že nástojčivý smrad nepochádza z výkalov v kartónových príbytkoch. Žena držala v náručí dieťa. Jeho telo obhrýzali muchy. Už nikdy som tam nefotografovala. „Choďte preč, nevidíte, že sú to farební?“ otvoril ktosi okno autobusu, z ktorého si turisti fotili safari ľudskej bezmocnosti. Nenávidela som ich. Ukázala som im prostredník.
A chcela som aj mužovi, ktorý sa ku mne blížil z mešity. Bola som si istá, že ma vyženie, lebo ženy tam nemajú čo hľadať. „Dávajte si pozor, môže to byť nebezpečné.“ Podal mi červený klinček a zovrel moju nechápavú dlaň. Strašne som sa hanbila. Naši hostitelia, láskaví ortodoxní židia, si občas povzdychli, aký bol svet predtým bezpečný. Ich syn, naopak, zmenu situácie považoval za správnu. Vtedy v Južnej Afrike som zistila, že ľudí z get sa netreba báť, že byť moslimom neznamená automaticky opovrhovať ženami, že nie každý zámožný človek za elektrickou zátarasou je rasista a že žiaden múr nevedie k „dobrému susedstvu“.