Ako sa v tejto atmosfére darí autorským divadlám, ktoré sa nepohybujú v bezpečnom prostredí preverených titulov a tém, ale práve naopak, som sa opýtala herečky Prešporského divadla Judity Hansman, režiséra divadla Nomantinels Andreja Kuruca a principálky Divadla bez domova Uršule Kovalyk.
Ako sa v prostredí náboženského fanatizmu, ne/kultúre „fariem“ a hejslovenského nacionalizmu robí divadlo, aké robíte vy?
Judita: Otázka by mohla navodiť dojem, že divadlo robíme najmä na to, aby sme naštvali cirkev, alebo inak postihnuté hnutia na našej rodnej hrude. Nie, divadlo používame tak, ako nás to učil pán Miloš Pietor. Ako zrkadlo toho, čo sa okolo nás deje. To je ten menej egoistický dôvod. Javisko je pre nás zároveň ten najlacnejší psychoterapeut, týmto nakŕmime aj egoizmus v nás. Ale aby som odpovedala, žiaden výrobca zrkadiel sa nezaujíma o to, či je spotrebiteľ spokojný so svojím vlastným obrazom. Zaujíma ho len to, aby na trh nedodal krivé zrkadlo.
Andrej: Napriek neveľmi priaznivej situácii som rád, že sa nám vôbec darí robiť divadlo. Keďže sa vo svojich hrách venujeme problémom LGBTI ľudí a rodovej rovnosti, spĺňame podmienky kultúry smrti, do ktorej podľa katolíckych aktivistov spadáme. Na jednej strane sa to usilujeme brať s nadhľadom, na druhej strane aspoň ja sám cítim, že v negatívnej atmosfére a pod stigmou toho, že to, čo robíme, je zlé a ťažké tvoriť. Potešiteľné však je, že ľudia na naše hry väčšinou reagujú so záujmom. Že ich predsa len zaujímajú ľudské práva.
Uršuľa: Divadelná práca s bezdomovcami, telesne postihnutými a inak sociálne vylúčenými ľuďmi to na Slovensku nemá na ružiach ustlané. Keďže naše divadlo má okrem umeleckého aj sociálny aspekt, zvyknú nad nami „profesionálni umelci“ ohrňovať nos. Ľudia zo sociálnej oblasti zas u nás nedoceňujú silu dramatoterapie. Kým v susednom Česku na školách pre pomáhajúce profesie dávajú dramatoterapii pomerne veľký priestor, dá sa samostatne študovať ako odbor, u nás sa s touto metódou stretávame iba okrajovo a teoreticky.
Je už divadlo, ktoré robíte, iným divadlom? Ako sa odrazilo na formovaní vašich postojov?
Judita: Hrdo tvrdíme, že Prešporské divadlo je určené všetkým. Vždy máme niekoľkovrstvové predstavenia. Sú diváci, ktorí prečítajú všetky vrstvy, odhalia všetky zákutia príbehu. Ale sú aj takí, čo sa dostanú k jednej vrstve. Nič to, keďže udržiavame komunikáciu s divákmi, ktorí o ňu stoja, máme prehľad o tom, či sme nadchli, pobúrili, alebo čokoľvek medzi tým. Tomu medzitým sa usilujeme vyhnúť. Zaujímajú nás najmä hraničné pocity, tie dokážu umelca i prijímateľa niekam posunúť. Je to ako veľmi intímny tanec, obe strany sa pri každom stretnutí nejako formujú.
Andrej: Nomantinels nie je mainstreamové divadlo, ale zároveň je tu pre všetkých. Viem, šalamúnska odpoveď. Len tým chcem povedať, že každý môže prísť na našu inscenáciu, porozmýšľať o nej a urobiť si názor, či tí, ktorí vyhlasujú, že rozsievame smrť, majú pravdu. Divadlo je iné tým, že má veľa divákov a diváčok z LGBTI komunity, čo je fajn, lebo na Slovensku nič obdobné neexistuje. Zároveň v ňom účinkujú LGBTI ľudia rovnako ako heterosexuáli, dokonca aj veriaci, čo dokazuje, že vieme spolupracovať. Vďaka nášmu divadlu nevnímam svet jednofarebne, pri každej inscenácii objavím nové farby.
Uršuľa: Naše divadlo je iné v mnohých veciach. Najmä v tom, že vo svojej tvorbe kladieme dôraz na proces, nie na výsledok. Pre nás je nesmierne dôležitá cesta k predstaveniu. Dramatoterapeutický proces pomáha našim hercom a herečkám preniesť sa cez svoje staré, zranené „Ja“ a vybudovať si nové. Veľmi dôležitou záležitosťou je, že divadlo umožnilo vzniknúť komunite. Pretože ľudia žijúci na ulici sú vylúčení z rodinných, kamarátskych, pracovných a iných bezpečných vzťahov. Vytvárame si spolu s nimi akýsi virtuálny divadelný domov. Mňa osobne naše „iné“ divadlo veľmi posilnilo, viac rešpektujem inakosti. Stal sa zo mňa človek presadzujúci individuálny prístup k bezdomovcom. Bez toho, aby sme ich hlbšie spoznali, im dokážeme pomôcť iba na veľmi povrchnej úrovni.
Myslíte, že sa diváci po vzhliadnutí vášho predstavenia posunú bližšie k pochopeniu tém a rešpektovaniu ľudí, o ktorých hovoríte?
Judita: Opäť to nie je tak, že by sme zámerne siahali po témach, ktoré provokujú masy. Skôr sa my sami necháme vyprovokovať udalosťou, príbehom, pocitom – a na ich základe vznikne príbeh. I keď Prešporské divadlo nemá svoju strechu nad hlavou a neoplýva nijakým bohatstvom, okrem duševného, používame všetky možné ľudské vnemy. Nič sa nedeje len tak. Hudba nie je iba hudba, pohyb nie je iba pohyb, text, zvuk, teplé farby, studené, ticho, tma, hluk, šepot, čokoľvek, čo vybičuje ľudské zmysly tak, aby sa mu náš príbeh dostal pod kožu. To všetko je na našom javisku doma. Takže zväčša od nás odchádzajú ľudia s tým, že nás budú mať v hlave ešte veľmi dlho.
Andrej: To je práve to… Keby sa dalo zmerať, ako naše divadlo ovplyvnilo ľudí, bolo by to perfektné. Menšinovú kultúru je dobré robiť, aby sme ukázali, že sú medzi nami rôzni ľudia, že nie sme len jednoliata masa bielych Slovákov, aby sme zviditeľnili životy LGBTI ľudí, aby sme o problémoch diskutovali. Prinajmenšom z rozhovorov viem, že divákov vždy nejakým spôsobom naše predstavenie zasiahlo. Ostáva mi veriť, že divadlo, ktoré robíme, má zmysel. Lebo ak nadobudnem pocit, že nemá, tak ja osobne ho už robiť nebudem.
Uršuľa: Témy, ktoré riešime na javisku, sú rozličné. Máme divadelnú hru, ktorá riešia problém psychiatrickej diagnózy a nehumánneho zachádzania s pacientmi v totalite, ale hráme aj veselé hry, vychádzajúce z túžob a vnútorných predstáv hercov a herečiek. Vtip je v tom, že ľudia, ktorí k nám prídu ako diváci, ani netušia, že sa vlastne menia. V divadle zotierame sociálne rozdiely. Sedíte v hľadisku, sledujete hru a odrazu neviete, kto je bezdomovec, kto študentka sociálnej práce a kto principálka, ktorá iba alternuje chýbajúcu herečku. Odrazu vidíte „bezďáka“, ktorý vám pred hodinou núkal časopis Nota bene, ako úplne iného, nového človeka. Človeka, ktorý možno robí na javisku veci, aké by ste vy nedokázali. Táto zmena optiky je podľa mňa veľkým prínosom pre divákov, lebo ak človek zmení na niekoho a na niečo pohľad, otvoria sa v ňom nové možnosti pre vnímanie súvislostí, naučí sa akceptovať a zbaví sa xenofóbnych tikov.