Pomaly, postupne predo mnou defilujú ruskí oponenti režimu. Solženicyn, Sacharov, Politkovská. Ale aj Pussy Riot či odvážni LGBTI ľudia, riskujúci zdravie a život vždy, keď aspoň na chvíľku zafarbia Červené námestie na dúhovo. Zavraždení novinári a ľudskoprávni aktivisti. Všetky tie známe i neznáme tváre, ktoré sa v Rusku všemožne usilujú dosiahnuť skutočnú demokraciu.
Myslím na odkaz Gogoľa, Tolstého či Pasternaka. Spomeňme si na nich vždy, keď sa nám hlavou preženie čokoľvek „rusofóbne“. Lebo stereotypy – aj tie „rusofilné“ – sú jednoduché. Ale skratkovité riešenia, ktoré ponúkajú, nás napokon aj tak vždy zavedú do nejakého gulagu.