V čase, keď sa na Slovensku opäť posilnili protihomosexuálne tendencie, sme s kolegami objavili stratené denníky Imricha Matyáša (1896 – 1974), bratislavského pracovníka na Úrade sociálneho zabezpečenia, ktorý sa od roku 1919 intenzívne usiloval o zrovnoprávnenie „rovnopohlavne milujúcich“ ľudí. „Bol som presvedčený, že ide o boj etický. Som teda hrdý na to, že už niekoľko desať rokov bojujem za spravodlivosť, pravú humanitu a najmä za zrušenie antihomosexuálneho paragrafu, ale aj za správne posudzovanie homosexuálneho problému.“
Boj etický
Nová Československá republika predstavovala pre tých a tie, čo žili nespravodlivo v tieni paragrafov, nádej na lepšie zaobchádzanie a rovnocenný život s majoritou. Už to neboli len poniektorí lekári či právnici, čo sa ozvali proti nevedeckosti a predsudkom zákona stíhajúceho homosexuálne styky. Aj samotní „teplí“ v Prahe sa začali angažovať, založili časopis i organizáciu (ktorú však úrady nepovolili) s cieľom zrovnoprávnenia: „Nie je preto na mieste pre takéto založenie si zúfať, ale opačne – má si každý uvedomiť, že perzekúcia zo strany spoločnosti a zákonom je neodôvodnená a krivda. Za homosexuálne založenie sa nemá nikto hanbiť, ale hanbiť sa majú tí, ktorí homosexuálnymi pohŕdajú, prenasledujú ich a vyslovím to otvorene – súdia!“ Kultivovaný jemný úradník Matyáš z Bratislavy sa pridal k nim. Písaval články do Hlasu sexuálnej menšiny a snažil sa získať na spoluprácu ďalších ľudí z komunity.
Čo sa tu má trestať?
„Arogantnou ukážkou je tiež pre sexuálnu minoritu, že v prípade zrušenia §¤241 Tr. zákona – počet homosexuálnych by sa zväčšil, lebo – ako to tárajú i dnes – homosexualita je vraj veľmi rozšírená a čo by bolo, keby nebol! Nuž sú to číročisté nepravdy a klam, ktorý nemá vôbec vedeckého podkladu, lebo: Rovnopohlavné založenie je z prírody. To sme síce už niekoľkokrát povedali, ale nútení sme to stále zdôrazňovať, opakovať. Čiže – ako to hovorí veda – je ,konštitučnou prirodzenosťou', kto tým teda nie je, takým sa za žiadnych okolností nestane. To nie je nejaká chytľavá choroba! Opakujeme, v prípade, že by niektorý heterosexuálny za odplatu a aby odpomohol svojmu sexuálnemu napätiu obcoval rovnopohlavne, tým sa homosexuálnym nepretvorí a heterosexuálny partner zostane heterosexuálnym. V takýchto prípadoch je teda rozhodujúce: CÍTENIE, A NIE KONANIE!“
Matyáš by sa „uživil“ vehemenciou svojich slov a opakovaním svojich argumentov i dnes. Prechádzajúc denníkové zápisky a úvahy je až smutné uvedomiť si, že 60 a viac rokov môže byť veľmi málo na boj s predsudkami. Poniektoré jeho dobré rady, očistené od anachronickej slovenčiny, stále účinkujú aj dnes: „Rozhodne sa nehanbiť, nezapýriť sa vtedy, keď vyšlo najavo homosexuálne založenie. Je predsa homosexualita pre vás normálnym stavom a za pravdu niet dôvodu sa hanbiť. Buďte hrdí! Správajte sa tak ako ,normálni'. Tí sa so svojím heterosexuálnym založením nechvália, ale ani ho netaja. Treba sa zdôveriť so svojím homosexuálnym založením rodičom a blízkym príbuzným. Všelijaké liečenie homosexuality, i keď by tie navrhovali význační lekári, treba odmietnuť a takých lekárov vysmiať.“
Po dobách temna… temno
Úsilie o dekriminalizáciu prerušila druhá svetová vojna. Nový režim v povojnovej republike vyhlásil homosexualitu za buržoázny prežitok a využil ju ako zámienku na zneškodnenie mnohých politických nepriateľov či nepohodlných: „Národná bezpečnosť preto, lebo ma považovala za jedného z činovníkov hnutia, si ma chcela získať k udavačstvu homosexuálnych. Tejto činnosti, samozrejme, som sa neprepožičal. Polícia bola o všetkom informovaná, lenže žiadne trestuhodné delikty nemohla vedieť. Jednoducho preto nie, lebo som sa žiadnych nedopustil. Vzdor tomu považovala moju činnosť ,za podlamovanie verejnej morálky'. Traktovali ma aj takými slovami, ktoré veru tento papier neznesie. Bez prestania naliehali len a len, aby som im udal mená homosexuálnych a aby som ,nešetril ani vysoko postavených homosexuálnych'. Márna bola ich snaha mňa donútiť k zrade tých, pre ktorých som sa zasadzoval skoro 40 rokov! Nedosiahli svoj cieľ a tak mňa slovami ,vypadni, ty…' z miestnosti vykázali.“
V 50. rokoch si Matyáša predvolávali na výsluchy pravidelne, pričom psychický tlak a vydieranie vyústili do rakoviny žalúdka. Napriek tomu sa práve v týchto rokoch rozhodol bilancovať svoju činnosť a vypovedať príbeh „činovníka hnutia“, člena významných nemeckých spolkov, ako boli Vedecko-humanitný výbor, Svetová liga pre sexuálnu reformu či Zväz pre ľudské práva. Ich časopisy pravidelne odoberal, články prekladal a publikoval. Veľkú časť svojej práce venoval aj tomu, čo by sme dnes nazvali komunitná práca.
Radil, spisoval svoje skúsenosti z polície, pomáhal známym i neznámym v ich peripetiách so súdmi, ktoré sa nezriedka končili samovraždou obvinených. Vo svojich denníkoch ich menuje niekoľko. Keď sa zahlbujem do ich príbehov, tuším, ako by Matyáš zareagoval, keby počul, ako „u nás na Slovensku v minulosti žiadni homosexuáli nežili a homosexualita k nám bola dovlečená zo Západu“.
Ťažko osudový deň
Mapovanie Matyášovej práce a života je ako detektívka. Plná zauzlení, pátrania po neznámych indíciách a neviditeľných stopách. Sem-tam sa však napriek vymývaniu časom predsa len poodhalia ich odtlačky. Stačí, že ich nasledujete a pred vami sa otvorí alternatívna história mnohých ľudských osudov, nielen Matyáša. „Som presvedčený, že spomenutý paragraf predsa padne a že sa tí, čo ho ustanovili, budú hanbiť. Podobne ako za inkvizíciu. Spravodlivé vyriešenie života sexuálnej menšiny určite dôjde. Jeho blízkeho príchodu súdim aj z toho, že toho času prenasledovanie zúri v takom meradle, v akom nikdy predtým, čo existuje republika!“ V roku 1961 bolo trestanie rovnakopohlavnej lásky medzi dospelými osobami vyškrtnuté z Trestného zákona. Nazeranie na ňu však ešte aj v súčasnosti pripomenie zádrapčivosť paragrafu 241.
Absentujúce zákony, ktoré by upravovali životné partnerstvá rovnakopohlavných zväzkov, ochrana ich rodín podkopaná rovno ústavne, šikanovanie na školách a nenávistný regres posvätený špičkami katolíckej cirkvi. Kedy nastane ťažko osudový deň znova?
Jana Jablonická Zezulová je občianska aktivistka a historička, Iniciatíva Inakosť
Imrich Matyáš (1896 – 1974) bol osvetový pracovník, Hlas sexuálnej menšiny