Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Slobodu chápem ako dispozíciu môjho jedinečného ja rozhodovať sa pre to, čo urobím a čo nie. Rozhodovať sa vo vzťahu k niekomu alebo k niečomu.
Sloboda však v sebe obsahuje veľký záväzok, a síce to, že beriem na seba zodpovednosť za názory, konanie i konkrétne rozhodnutia toho istého a stále jedinečného ja. Záväzok, že v prípade chyby či zlyhania si za ne ponesiem zodpovednosť a budem znášať jeho následky. Z iného uhla pohľadu na slobodu nazerám ako na nedostatok či absenciu nútenia. Schopnosť vedieť sa slobodne a zodpovedne rozhodovať je dlhodobý proces, ktorý zahŕňa veľké množstvo malých krokov. Žijem sedemnásť rokov a v mojom živote si ich zopár uvedomujem.
Formovanie osobnosti
Aj ja – tak ako každý z nás – som bol od malička ovplyvnený niekým a niečím – prostredím, ktoré ma obklopovalo. Nepamätám si nemocnicu, ktorá bola na dlhší čas mojím prvým domovom, ale prvé spomienky patria mojej rodine. Tu sa začal proces môjho formovania ako človeka – spoločenskej bytosti, ktorá by si mala uvedomovať následky svojho konania. Práve v prostredí prijatia a lásky boli predo mňa postavené aj prvé výzvy. Musel som sa naučiť úcte k rodičom, spolunažívaniu so súrodencami, a najmä to, že nebude vždy všetko tak, ako si to ja predstavujem, vysnívam alebo rozkážem. Musel som sa prispôsobovať okolnostiam, ktoré boli často skutočnými výzvami.
Ďalšie dôležité kroky na ceste k slobode a zodpovednosti som zakúsil v Súkromnej materskej škole Lienka v Smoleniciach. Bolo veľmi dôležitou a náročnou úlohou pre pedagógov, aby odolávali mojej výraznej osobnosti a formovali ma. Okrem mnohých iných situácií som bol dennodenne odkázaný na pomoc pri zdolávaní množstva schodov. Nie každý bol ochotný alebo schopný mi pomôcť. Ochota pani učiteliek niekoľkokrát denne prekonávať so mnou znovu a znovu tieto prekážky ma naučila, že ťažkosti sú na to, aby sme ich prekonávali. S odstupom času si ich prístup stále viac vážim. Napriek tomu, že to nebolo vôbec jednoduché a pre nich vždy príjemné. Vtedy som si predovšetkým užíval škôlku, ale zároveň som prijal niečo, čo vo mne zanechalo hlbokú a nezabudnuteľnú stopu.
Keď pominuli škôlkarské roky, nastúpil som do základnej školy, kde na mňa čakali nové výzvy, noví rovesníci a ešte viac schodov. Okrem učiva som si osvojil množstvo ďalších kompetencií. Mnohé rozhodnutia som už vtedy robil slobodne, pretože moje okolie si pýtalo a akceptovalo môj názor. Navyše mi ponúkalo možnosť nazerať ďalej a osobnostne rásť. Napríklad v druhom ročníku mi pani učiteľka ponúkla diskrétnu možnosť vysvetliť jej písomne moje nepríjemné pocity a z toho vyplývajúce správanie. Jej malé a vynaliezavé gesto ma naučilo pracovať na svojom správaní.
Po štyroch rokoch strávených v základnej škole som pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu. Denne som do školy aj z nej cestoval, musel som skôr vstávať a počas školy som bol často odkázaný sám na seba, keďže rodičia boli v práci. V detstve som pravidelne striedal školské lavice s nemocničnou posteľou alebo lekárskou ambulanciou. Okrem nepríjemností to znamenalo pre mňa aj nudu a izoláciu od rodiny, priateľov a záľub. Všetko toto ma ovplyvnilo – naučil som sa vynájsť sa v nečakaných situáciách, obhajovať vlastné názory a dokázať, že sa v spleti názorov nestratím. Všadeprítomné schody už neboli najväčším problémom. Mnohé nepredvídateľné situácie ma naučili, aká dôležitá je trpezlivosť a rozvážnosť pri komplexnom riešení problémov, ktoré často prevyšovali problémy mojich rovesníkov. Dalo mi to schopnosť vnímať ťažkosti celostne a nazerať na ne z viacerých hľadísk. Mojou dôležitou skúsenosťou je, že som odkázaný žiadať o pomoc, dať pomáhajúcemu potrebné inštrukcie, prijať poskytnutú, aj keď nie vždy optimálnu, pomoc. Niečo, čo sa neznámkuje, ale v živote je nevyhnutné.
Budovanie pevnej vôle
Svoj čas trávim aj záľubami. Rád cestujem, fotografujem a stretávam sa s ľuďmi. Popritom pozorujem správanie sa ľudí a jeho dôsledky. Jednou z vecí, ktoré som v živote odpozoroval, je, že ľahšia cesta nie je vždy tá správna a tým sa snažím aj riadiť svoje konanie. Niekoľko rokov späť som začal intenzívne športovať a posilňovať. Nie je to ľahké a nie vždy sa mi chce pokračovať, niekedy mám chuť prestať, nechať to „len tak plávať“. V týchto chvíľach si najčastejšie spomeniem na to, prečo som začal a ako mi to v mnohých smeroch pomohlo. Uvedomujem si, že to významne prispieva k budovaniu mojej pevnej vôle. Okrem športu a posilňovania mám rád cudzie jazyky. Rozvíjanie sa v tejto oblasti mi prinieslo viac benefitov ako ťažkostí. Mám viacero priateľov v zahraničí, s ktorými vďaka technickým vymoženostiam môžem komunikovať, zdieľať svoje názory a prežívanie.
Obhajca hendikepovaných
Na stretnutiach detí a dospelých ľudí s postihnutím som sa naučil, že moje skúsenosti a zážitky môžu poslúžiť a pomôcť iným. Rozhodol som sa pre dobrovoľnícku činnosť v treťom sektore. Vyvinul som úsilie, aby som sa aktívne zúčastnil na medzinárodnom seminári na tému ABC sebaobhajovania. Netušil som, čo všetko mi vynaložené úsilie prinesie. Z vlastného rozhodnutia som sa začal venovať obhajovaniu práv ľudí so zdravotným postihnutím. Táto iniciatíva mi umožnila vystúpiť na medzinárodných fórach, ktoré sa nedajú oznámkovať, ale pre mňa znamenali veľmi veľa. Poznatky a skúsenosti z oblasti práv ľudí so zdravotným postihnutím som aj vďaka doterajším vedomostiam zo školy mohol prezentovať plynule v anglickom jazyku.
V diskusii s dospelými ľuďmi z celej Európy som bol rovnocenný partner. Urobil som ďalší krok k slobodnému rozhodnutiu, čomu sa chcem venovať a v budúcnosti študovať. Moja rodina ma prijala takého, aký som, a pomohla mi vykročiť na ceste k slobode. Vážim si, že som mal možnosť vzdelávať sa. Čas strávený v škole i mimo nej ma naučil mnohému a zároveň preveril moju kompetenciu zodpovedne sa rozhodovať. Najviac mi boli nápomocní ľudia, ktorí dokázali slobodne myslieť. Som presvedčený, že slobodne a zodpovedne sa rozhodovať sa učíme po celý život.
Víťazi Olympiády ľudských práv v Ose
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda, LuboÅ¡ Pilc
Aprílová Osa prináša víťazné práce Olympiády ľudských práv. Denník Pravda bol mediálnym partnerom tohto výnimočného podujatia, ktoré je pre stredoškolákov už sedemnásť rokov priestorom konfrontovať svoje názory na náš komplikovaný a nepokojný svet. Posudzovali sme 65 prác študentiek a študentov stredných škôl z celého Slovenska. Témy, na ktoré písali eseje, boli štyri: č 1. Slobodné a zodpovedné konanie v živote. Ako využívam vzdelávanie v škole a mimo nej na získanie tejto kompetencie, č. 2 Extrémisti sa kníh boja, sila vzdelania ich desí. Kniha a pero – to sú naše najsilnejšie zbrane, č. 3 Dá sa naučiť tolerancii k menšinám? č. 4 Ukončenie chudoby pomocou vzdelania (v angličtine). Každý text bol zaujímavý.
Narábať s vlastnými myšlienkami a perom tak, aby nám ostatní rozumeli a menili sme veci k lepšiemu, nie je jednoduchá cesta. V každom, kto ju úprimne podstupuje, vždy zostane pocit, že nabudúce sa bude dať vyjadriť ešte zreteľnejšie. Táto úprimnosť bola v každej z odovzdaných prác.
O to ťažšie bolo vybrať tri víťazné eseje. Prvé miesto sme udelili Dominikovi Drdulovi z Gymnázia Angely Merici v Trnave. Druhé miesto získala Dorota Paulína Sárová z Gymnázia B. S. Timravy v Lučenci a tretie miesto Simona Posmiková z Obchodnej akadémie vo Veľkom Mederi. Našim víťazom venujeme toto vydanie Osy, prílohy denníka Pravda, ktorú sme pred vyše štyrmi rokmi začali vydávať, aby nám všetkým pripomínala, že nie je nič krehkejšie ako ľudské práva a že odvaha a neustále pochybnosti vždy predchádzajú správnym veciam.
Nora Slišková, šéfredaktorka