Nejde o zmenu manželstva, ale najmä o zmenu chápania toho, kým teplí ľudia sú a aké je ich miesto medzi ostatnými. V neposlednom rade ide aj o víziu pre mladých gejov a lesby, ako (a kde) prežiť svoj život a nájsť naplnenie. Táto diskusia nás na Slovensku ešte len čaká. Je to zatiaľ možno najväčšia výzva, pred akou na Slovensku nejaká občianska iniciatíva stála. Menšina musí presvedčiť väčšinu, aby jej vyšla v ústrety a zmenila ústavu. Írsko nám ukázalo, že to zďaleka nie je nemožné, ale v každom prípade to bude dlhý a náročný proces.
Praktické problémy sa dajú riešiť
Zatiaľ môžeme vyriešiť praktické problémy párov rovnakého pohlavia. Aj oni sa starajú o každodenný chod svojej domácnosti, preberanie pošty, vybavovanie hypoték, vzájomné zastupovanie atď. Najviac si však fakt, že ich vzťah štát neuznáva, uvedomujú v krízových situáciách, akými sú choroba alebo úmrtie partnera/partnerky.
Na rozdiel od ekonomických a sociálnych problémov, tento sa dá vyriešiť veľmi jednoducho. Prijatím jediného zákona. Nemusí sa pritom meniť legislatíva o manželstvách a už vôbec sa neznižuje ich ústavou garantovaná ochrana. Jednoducho, vytvorí sa nový inštitút pre všetky páry, ktoré dnes manželstvo uzavrieť nemôžu, alebo tak z rozličných dôvodov nechcú urobiť. Nikomu to neublíži, ale niektorým to pomôže.
Skúsenosť z iných európskych krajín ukazuje, že registrované partnerstvá pre páry rovnakého pohlavia môžu mať dvojaký osud. Buď sa umožní prístup k nim pre všetky, teda aj heterosexuálne páry, alebo zaniknú a párom rovnakého pohlavia sa umožní uzatvoriť manželstvo. Akýkoľvek právny inštitút, dostupný iba pre jednu skupinu ľudí definovanú ich sexuálnou orientáciou, je v štáte založenom na rovnosti v dôstojnosti a právach dlhodobo neudržateľný.
Aj preto teraz leží „na stole“ návrh na vytvorenie nového inštitútu: životného partnerstva pre všetky páry. Je ponukou aj pre tie dvojice, ktoré z rôznych dôvodov odmietajú uzavrieť manželstvo, čo ale neznamená, že nestoja o právnu ochranu. Na Slovensku je 89-tisíc heterosexuálnych párov, ktoré v sčítaní z roku 2011 deklarovali spolužitie vo faktickom manželstve.
Podľa posledných dostupných údajov deti narodené mimo manželstva predstavujú už 37 percent z celkového počtu detí. Dnes už teda ani na Slovensku nie je len jeden spôsob alebo jedna voľba, pokiaľ ide o vedenie rodinného či súkromného života. A keďže štát je tu pre ľudí, nie ľudia pre štát, je načase, aby akceptoval túto novú realitu.
Ide o dobrý kompromis
Životné partnerstvo prináša aj niektoré výzvy. Rozličné páry majú rozličné záujmy a preferencie, ktoré treba skĺbiť. Kým páry rovnakého pohlavia chcú inštitút čo najpodobnejší manželstvu, ktoré je im nedostupné, páry rôzneho pohlavia, ktoré v súčasnosti majú možnosť uzavrieť manželstvo, no neurobili tak, by ocenili voľnejší inštitút s jednoduchšími administratívnymi postupmi pri jeho vzniku a zániku.
Životné partnerstvo je kompromis, ktorý prináša administratívne jednoduchší proces vzniku a zániku, zahŕňa rovnaký obsah vzájomných práv a povinností ako manželstvo s možnosťou voľby, či vznikne bezpodielové spoluvlastníctvo, prípadne určenia jeho rozsahu. Vzorom môžu byť posledné právne úpravy v Estónsku, Chorvátsku a na Malte.
Zákon o životnom partnerstve umožní párom postarať sa o seba a svoje rodiny. Mnohé páry rovnakého pohlavia sa delia o rovnaké povinnosti ako zosobášené páry. Bez právneho uznania štátom však nepožívajú rovnaké uznanie a ochranu pre svoje rodiny ako zosobášené páry. Bez ohľadu na to, že prijali zodpovednosť za blaho svojich detí a partnerov tak po hmotnej, ako aj emocionálnej stránke, z právneho hľadiska majú prinajlepšom štatút spoločnej domácnosti.
Bez práva na sobáš sú páry rovnakého pohlavia a ich deti ukrátené aj o citový, spoločenský a duchovný rozmer, ktorý manželstvo pre mnohých má. Životné partnerstvo im to môže čiastočne vynahradiť, ale reaguje skôr na praktické potreby párov. Z dôvodu najlepšieho záujmu dieťaťa je nevyhnutné, aby tento inštitút upravoval aj vzťah k deťom, ktoré sú teplými pármi vychovávané.
V prípade biologických detí oboch partnerov je situácia bezproblémová. Mala by jednoznačne zahŕňať i zákonnú možnosť osvojenia biologického dieťaťa jedného z partnerov druhým partnerom pod podmienkou súhlasu druhého biologického rodiča. Adopcie detí z domovov a iných inštitúcií však ostanú doménou manželstva.
Forma spolužitia výhodná pre štát
Pre nezosobášené páry neexistuje vzájomná vyživovacia povinnosť ani počas existencie partnerstva, ani po jeho zániku. Partneri sú tak odkázaní na štát a jeho sociálnu pomoc, respektíve sami na seba. Pritom vzájomná vyživovacia povinnosť sa viaže na spolužitie, spoločné zdieľanie nákladov na život a spoločnú domácnosť. Aj páry, ktoré nežijú v manželstve, majú rodiny a deti, no neexistuje pre nich žiadna forma právnej úpravy vzájomnej vyživovacej povinnosti (okrem rodičov a detí).
Zánik partnerstva (hoc len faktický) znamená značný zásah do finančného postavenia najmä toho partnera alebo partnerky, ktorí nie sú schopní sa sami živiť. V tomto prípade by prenesenie vyživovacej povinnosti odbremenilo aj štát a sociálne dávky. Ak chcú páry dobrovoľne prevziať na seba zodpovednosť a povinnosť vzájomnej podpory, je nepochopiteľné, prečo sa im to ešte neumožnilo.
Tiež, ak sa niekto prihlási, že chce uznávať rovnaké hodnoty ako ostatní, chce byť súčasťou tradičných inštitúcií ako rodina a manželstvo, neznamená to, že im uberá na vážnosti či ohrozuje ich existenciu. Práve naopak. Hodnoty, pre ktoré ľudia vstupujú do štátom „posväteného“ vzťahu a pre ktoré zakladajú rodiny, by inštitút životného partnerstva iba posilnil. A mnohým, nielen teplým ľuďom by vrátil pocit spolupatričnosti so Slovenskom a ľuďmi, ktorí sa tu cítia doma.