Lovíme v tých istých vodách
Povolebné prieskumy potvrdili, že väčšinovým Kotlebovým voličom nie sú „pani Márie“ z hlúpych predvolebných kampaní. Naopak, sú to najmä mladí ľudia, ktorí skončili strednú školu, prípadne študujú na vysokej. Ťažko povedať, či aj túto skupinu jeho elektorátu možno zaradiť do frontu frustrovaných, životom ťažko skúšaných voličov.
Čo však môžem povedať takmer s istotou je, že práve na túto cieľovú skupinu sa roky sústreďujú aktivity azda každej mimovládnej organizácie. Že je minimálne z formálneho hľadiska terčom všakovakých vzdelávacích programov. Že tu bolo množstvo projektov, ktoré sľubovali zvýšenie jej povedomia o holokauste, rasizme, Rómoch či demokracii. Faktom teda je, že aj my „profesionálni aktivisti“, aj Kotleba lovíme v tých istých vodách. A faktom je asi aj to, že Kotleba je lepším rybárom.
Devätnásťročný frustrovaný volič
V posledných rokoch realizovalo združenie Ľudia proti rasizmu niekoľko výskumov, ktoré nahliadali do on-line komunít týchto „mladých frustrovaných rebelov“. Práve tu totiž dokázali otvorene hovoriť o tom, čo mnohých z nich frustruje: diktatúra Západu, vykorisťovanie zo strany akýchsi „židobanksterských elít“, zapredanosť médií, ktoré im „zamlčiavajú pravdu“, aktivisti/aktivistky (pod)platení „Šorošom“, a samozrejme, politici, ktorí ich majú za ovce. S tuctom pravopisných chýb a s nulovou vedomosťou o základoch fungovania štátu si niektorí z nich chceli „brať naspäť svoju krajinu“. Takmer unisono sa zhodovali v tom, že v Európskej únii nevidia príležitosť. Nikto im totiž nevysvetlil, že to jediné streetballové ihrisko v dedine majú len preto, lebo im ho únia zaplatila. Veria, že odchod z EÚ prinesie Slovensku potravinovú sebestačnosť. Že stačí nasadiť všade zemiaky, vyvážať ich do sveta a je to. Sú naštvaní, že o ničom nerozhodujú, že nemajú dosah na spravovanie krajiny. Nikto im nevysvetlil, že demokracia neznamená, že bude každého názor dôsledne a v rukavičkách vpísaný do znenia zákonov. Až kým neprišiel Kotleba a neponúkol im víziu lepšiu, než o akej dovtedy na sieťach snívali.
Príbeh pre rebelov
Mladý študent z Rimavskej Soboty zvyčajne nepotrebuje žiadneho Kotlebu na to, aby aj sám videl zúfalstvo, v akom jeho rodina žije: otec, ktorý za socializmu tvrdo pracoval, je už roky bez práce. Samozrejme, priznať sa k svojej chudobe vôbec nie je jednoduché. Zvlášť ak vás establišment presviedča, že sa málo snažíte, a možno, keď vášmu otcovi siahnu na dávku, bude sa konečne cítiť motivovaný. Výrok, že politické elity sú úplne odtrhnuté od reality, nepotrebuje Marian Kotleba vyvesiť na bilbord, aby mu v Rimavskej niekto uveril. Kotleba investoval niekoľko rokov do toho, aby v každom kraji vysvetlil mladému voličovi i voličke, ale aj ich rodičom, kto všetko za to môže: od Rómov, novinárov, skorumpovaných politikov až po úniu. Spolu s tým však zároveň ponúkal chytľavý alternatívny príbeh – víziu, že systém je možné zmeniť a oni toho môžu byť súčasťou. Že po jeho boku dokážu „zvrhnúť oligarchiu“, že starčekom v Medzilaborciach budú kryť chrbty pred hordami Rómov a uchránia Slovensko pred bruselským diktátom. Jednoduché, zrozumiteľné. Žiadne implementácie, inklúzie, desegregácie a diseminácie. Žiadne besedy, workshopy, manuály a príručky.
Neaktívny aktivizmus
Nacionalistická scéna dala mladým ľuďom pocit, ktorý sme jej roky nedokázali dať my „bratislavskí intelektuáli“: nerozvinuli sme ich veku prirodzenú potrebu byť spoločensky užitoční. Nevytvorili sme žiadnu atraktívnu skupinovú identitu, ku ktorej by chceli patriť. Nemali sme nápady, ako spraviť „slniečkarstvo“ rovnako príťažlivé, ako sa pre nich stala póza „nacionalistického rebela“. Hoci sme sa v našej organizácii o to roky snažili, nedokázali sme mládeži vysvetliť, že to predsa nie sú menšiny, kto nám tu všetko vyjedol z taniera a nechal len ohlodané kosti. Nezvládli sme v nich vytvoriť nadšenie pre kritické myslenie. Aktivizmus sa sčasti zredukoval na diskusie v KC Dunaj a na pár bezobsažných sloganov o tolerancii a ľudských právach. Dokonca sme rezignovali aj na to, aby sme vyvracali množstvo absurdných mýtov o „svätuškároch“, ktorými sa oháňali politici.
Za minulé roky sa vžila predstava, že práve v „bratislavskej kaviarni“ sa prejedli tučné európske granty a že sme to my, kto parazitoval na „rómskej téme“. Nezvládli sme vysvetľovať, že to predsa nebol bratislavský ľudskoprávny sektor, kto čerpal zdroje zo štrukturálnych fondov so vznešenými cieľmi na zlepšenie zamestnanosti Rómov či odstraňovanie osád. (Minimálne za Ľudí proti rasizmu môžem povedať, že sme nečerpali ani cent na terénnu sociálnu prácu s rómskou menšinou.) Vyčítala sa nám odtrhnutosť od reality bežných ľudí, čo síce v mnohých aspektoch môže platiť, ale zaniklo v tom to bé: že zložitosť tém, ktorým sme sa odborne venovali, nevyhnutne vytvárala ponuku zložitých riešení. A tie sa zvyčajne nedajú spopularizovať vo dvoch vetách tak, aby na propagačnom letáku vyzneli „kúlovo“. Navyše, ak sa neochvejne držíte zásady neklesnúť na úroveň populistických rečí o menšinách, tak ste automaticky diskvalifikovaní z pomyselnej súťaže o verejnú priazeň. Nezvládali sme bojovať ani s obľúbeným klišé o Sorosových miliónoch, hoci by stačilo odkryť žalostný, absurdný a dlhodobo podvyživený mechanizmus nášho financovania. Napriek tomu si myslím, že aj s tými udicami, ktoré máme, sa dá loviť lepšie.
Ide to aj bez lynču
Bratislavská kaviareň nebude nikdy subkultúra, s ktorou sa dokáže identifikovať študent zo Sobraniec, ak sa nevrátime k budovaniu aktivizmu zdola. Mládež nebude čítať naše obsiahle štúdie o „dopadoch politiky sociálnej represie na prehlbovanie exklúzie marginalizovaných komunít“, ak to nezvládneme povedať zrozumiteľne. Nebudú nám veriť, ak neprinesieme víziu o tom, že meniť krajinu sa predsa dá aj bez toho, aby sme lynčovali Rómov, spochybňovali holokaust, relativizovali SNP či vystupovali z únie. A zároveň, ak nedokážeme mládeži vysvetliť, že oná Kotlebova skvelá vízia je v skutočnosti podvod; že namiesto potravinovo sebestačnej krajiny s vlastnou menou, v ktorej všetky krivdy vyrieši jediná správna (neskorumpovateľná) strana, by bolo Slovensko medzinárodne izolovaným štátom, neschopným uživiť vlastné obyvateľstvo, a v ktorom by ich túžby po angažovaní sa skončili na podrážke čižmy ich vodcu.