Posledná bodka za referendom

10.08.2016 13:00

Pred časom sa ma v jednom rozhovore ako jednej zo zástupkýň kampane nejdeme.sk už po niekoľkýkrát pýtali, čo hodnotím na februárovom referende 2015 ako pozitívne a ja som s neochvejnou istotou opakovane odpovedala, že napriek tej vlne nenávisti a rozkolu spoločnosti, ktoré spôsobilo, nikomu nepomohlo, a naopak veľa ľuďom ublížilo, predsa len tam vidím záblesk nádeje.

Zatiaľ čo po internetoch zúrila kultúrna vojna, stretla som sa s „úplne obyčajnou babou“ a rozprávali sme sa o živote. So sympaťáčkou, ktorá rieši dennodenné starosti, sme hovorili o jej troch deťoch, ktoré vychováva s partnerkou, a o tom, ako by život mohol byť oveľa jednoduchší.

Len by sa s partnerkou zobrali a ich deti by získali väčšiu ochranu aj od štátu. Stretla som sa aj s „úplne obyčajnými“ chalanmi, astronómom a ajťákom, ktorí sa vzali v Británii a ktorí sa miestami pri niektorých mojich otázkach museli cítiť unavene až otrávene. Nie, nič extra, nič exkluzívne, úplne normálne plány do života, pracujú, zvažujú kúpu auta, odvádzajú dane, vzájomný právoplatný zväzok na Slovensku by uvítali napríklad aj preto, aby odbremenili štát.

Takto som si vyšla na pivo von s viacerými, celkom konkrétnymi ľuďmi, ktorí mi počas dlhých minút zverili na chvíľku do rúk svoje životné príbehy, bolesti, radosti, silu aj pokoru.

Chcú sa brať. Vážne.

V rovnakom čase padlo rozhodnutie neorganizovať Dúhový Pride Bratislava 2015. Mali sme pocit, že spoločnosť sa príliš polarizovala, a my sme sa napriek silnému tlaku necítili byť súčasťou nepriateľského tábora. Necítili sme nenávisť, ktorá bola prítomná v pozadí celej kampane; prevládal v nás smútok a obavy o našich blízkych a milovaných. V tomto emóciami vybičovanom rámci sme sa rozhodli vyjsť z toho von, zamerať sa konečne na niečo pozitívne, čím boli práve spomínané príbehy. V júni 2015 sme spustili kampaň Životné partnerstvo a zverejnili niekoľko príbehov párov – a tie mali u ľudí dobrú odozvu.

Ani si nepamätám, že by niektorý z nich vyvolal čo i len jeden nenávistný komentár. Povedala som si, že ak referendum vyvolalo niečo dobré, bola to nájdená odvaha týchto párov vypovedať konečne svoje „malé“ príbehy, ktorých dosah však môže byť časom veľmi veľký. Už si asi spomenie len málokto, ale bol to prezident, ktorý tesne po referende svojím silným vyjadrením upozornil na to, že aj tieto rodiny a ich deti potrebujú ochranu. Záujem médií však už bol minimálny. Nikto to už nebral vážne, asi tak ako premiér svoje vlastné slová o tom, že „je povinnosťou vlády uľahčiť párom rovnakého pohlavia praktické stránky života … ako je prístup k zdravotnej dokumentácii či dedičské konanie.“

Ombudsmanka a tí druhí

Povedzme si úprimne – už včera bolo neskoro – a v žiadnom živote nikdy nejde iba o smrť či nemocnicu. Už sme sa ako spoločnosť, aj napriek všetkým regresom, dostali ďalej. Oni sa chcú brať (vážne) práve preto, že to medzi nimi vážne je. Chcú a usilujú sa o uznanie tak, ako sa nikto z nás ostatných nemusí. Ak sme si počas minulej vlády mysleli, že presadiť aspoň základné rámce úpravy života párov rovnakého pohlavia bude ťažký oriešok, s touto vládou sme dostali jasnú stopku – signál, že „téma“ sa otvárať nebude. Je veľmi ľahké neotvárať „tému“, ak za ňou nevidíte konkrétne dvojice, konkrétne tváre, ľudí.

Tak ako ich videla verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová na konci roka 2015, keď počas Medzinárodného dňa ľudských práv ocenila ženy z nášho príbehu za to, ako odvážne sa postavili nielen za svoju rodinu, ale za všetky rodiny, ktoré sa chcú v láske a bezpečí o seba starať, napriek tomu, že stále nie sú uznané zo strany štátu: „Chceli by sme životné partnerstvo. Ale nielen preto, že je tam právne zákulisie toho zväzku, ale hlavne preto, že keď sa niekto ľúbi, tak to chce spečatiť, to je najhlavnejší dôvod.“ Tak je to jednoduché.

Studnica nenávisti stále hlboká

Je júl 2016. Prízraky referenda sa vynárajú pravidelne vždy, keď si pozriete prieskumy, nakoľko klesla akceptácia LGBT ľudí a párov v porovnaní s rokom 2012, tým rokom, kedy sa postupne spúšťalo ťaženie v mene „viery“, s ktorým mnohí veriaci nesúhlasili, a v mene rodín, hoci za štyri roky nepomohlo ku šťastiu ani jedinej z nich. Po ročnej prestávke tu však opäť máme Pride.

Martin Macko z Iniciatívy Inakosť vysvetľuje, čím bude Dúhový Pride v roku 2016: „Láska zohráva kľúčovú úlohu pre šťastný život ľudí bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Gejské a lesbické páry zdieľajú rovnaké hodnoty ako ostatné páry, rovnako si cenia svoje rodiny a pomoc svojim blízkym. Chcú povedať pred zákonom: „Toto je človek, ktorého ľúbim,“ osláviť to so svojou rodinou a priateľmi, stáť vedľa seba v dobrom i zlom, spoločne zostarnúť a dôstojne (do)žiť.“ Na sociálnej sieti Dúhového Pride píšu aj mamičky s reálnymi profilmi a posielajú „homosexuálov liečiť sa“.

Možno už o pár rokov sa budú ony samy na iných sociálnych fórach radiť, ako prijať svojho syna, lebo im povedal, že je gej. Vtedy pochopia, že ich dieťa nie je abstraktný homosexuál, ale jedinečný človek, ktorého porodili a s láskou vychovali. Nie, väčšina rodičov svoje deti za to, že sú iné, z domu nevyhadzuje. Ale sú tu stále aj takí, opäť s reálnymi profilovými fotkami, ktorí chcú „teplošov“ vraždiť a zapaľovať. Presne tak, ako to robil Hitler.

Posledná bodka za referendom

Ako zareagujete? Že sú hlúpi a neznalí? Nie. Ako adminka tej siete stlačíte jednoducho „vymazať“ a dúfate, že to nestihol prečítať nikto z tých milých ľudí a ich rodín, s ktorými som sa pred rokom stretávala nad ich príbehmi. Vošli mi totiž pod kožu a záleží mi na nich rovnako ako na mojich najbližších. Dúfate, že to nestihne prečítať nikto z tých, ktorým všetci celý život tvrdia, že nie sú hodní len preto, že sú iní. Dúfate, že sa s takou nenávisťou nikdy priamo nestretnú. Síce naivne, ale stále dúfate.

Veríte, že čoskoro sa vám podarí vysvetliť tým, ktorí chcú počuť, že pod skratkou LGBT sa skrývajú aj ich bratia a sestry. Že všetci stojíme pred výzvami, ktoré budeme musieť riešiť spolu, a ktoré sa vôbec netýkajú našej sexuality či rôznych identít. Ak malo referendum v našej spoločnosti niečo vyvolať, ak má zmysel sa raz v roku stretnúť farební v uliciach, tak len pre jeden jediný cieľ: dokázať, že láska a ľudskosť je viac než nenávisť. Ťah je na politikoch. Tak už im to konečne povedzme. Spolu!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#referendum
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku