Oheň neuhasíme, ak sa naň prestaneme pozerať

03.05.2017 16:00
muž, počítač
Ilustračné foto. Autor:

„Sloboda slova je najzákladnejší pilier slobodnej vlády. Keď zbúrate túto oporu, ústava slobodnej spoločnosti stráca svoju platnosť a na jej ruinách vyrastá tyrania,” asi nikomu z redakcie novín Pennsylvania Gazzete by nenapadlo, že s myšlienkou z 18. storočia, vyslovenou jedným z Otcov zakladateľov, samotným Benjaminom Franklinom, sa budeme musieť vyrovnávať aj po takmer 300 rokoch.

Alebo nemusíme? Prejavy nenávisti musia mať svoje následky! Prečo ich potom nenesú? A nie je najzávažnejšou dilemou dôvod vzniku a šírenie nevhodných textov? V storočí digitálnych technológií už nik nebude písať provokujúce a hanlivé pamflety, maľovať podobizne panovníkov s čašou vína, obklopených peniazmi a ženami ľahkých mravov. Karikatúry iných náboženstiev či etník viac nekolujú pomedzi prostý ľud pri poháriku „trúnku“. Prečo by to dnes vôbec niekto robil? Veď stačí mobil, signál a registrácia na sociálnej sieti či vytvorenie vlastného blogu.

Internet je vo svojej podstate úžasný a zároveň priam obludný vynález. Jedna jediná správa obletí svet za niekoľko sekúnd a môj chutný recept na višňový koláč si už teraz pripravuje mamička z Mali. Skvelé. Ako sa vôbec môže viesť spor o tom, či má akákoľvek cenzúra na internete svoje miesto? Nehovoriac o celej palete materiálov edukatívneho či výchovného charakteru, ktoré by museli byť mechanicky vytvorené a následne rozosielané do všetkých kútov sveta. Stačí len kliknúť na „odoslať“. Zdieľanie súborov je nevyhnutnou súčasťou života na sociálnych sieťach. Kamaráti, kolegovia, rodina, všetci si nechajú poradiť a určite aj radi zhodnotia niečie aktivity. Iste, druhou stranou mince je skutočnosť, že ak sa niekto rozhodne šíriť svoje názory, postoje alebo obvinenia, tie budú rovnako sledované, zdieľané, komentované a diskutované či bezhlavo prijímané. Preto, ak by sa hypoteticky objavil text:

„Skupina mladých utečencov sa chystá vypáliť kostol na ulici XY, ľudia bráňme sa!“ ako by ste si ho vyložili vy? Bez ohľadu na odpoveď, asi každého by daný text prinajmenšom zaujal. Sme predsa ľudia. Každý z nás reaguje inak. Jeden si povie, že je to nezmysel, druhý zbystrí pozornosť, tretí vyhodnotí daný text ako šírenie poplašnej správy a informuje patričné orgány, ako káže zákon. A čo štvrtý? Čo keď zoberie spravodlivosť, respektíve zbraň, do vlastných rúk a rozhodne sa „potenciálnu hrozbu“ eliminovať sám?

Základnou otázkou však stále zostáva, prečo sa ľudia utiekajú k internetu ako k akémusi „všelieku“. Každá správa, komentár či povestný modrý palec hore je iba reakciou, ohlasom na podnet. Po úspechu našich športovcov v Riu sa celým digitálnym priestorom SR šírilo šťastie, blahoželania a radosť. Ale po útokoch v Nice vlny internetu zachvátil žiaľ, smútok a nenávisť v množstve správ, opisujúcich spúšť a masaker, čo odštartovalo akúsi digitálnu honbu na možných spoluvinníkov. Milióny ľudí vyjadrovali svoju sústrasť prostredníctvom sociálnych sietí. Druhý tábor zase zvolil taktiku oko za oko, zub za zub, formou nenávistnej kampane. Je takáto zábavka či ventilácia neškodná? „Každý človek má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť,“ ako stojí v 3. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Zastávam názor, že jediným skutočným „bičom“ na extrémizmus je prizvať do verejných diskusií aj ľudí šíriacich nenávisť, lži a vyvrátiť ich tvrdenia s použitím faktov a priamych dôkazov. Nezabúdajme preto na Newtonov 3. pohybový zákon, hovoriaci o tom, že každá akcia vyvolá rovnako silnú reakciu, ale s opačným smerom pôsobenia. Kiež by to platilo iba vo fyzike…

Majme na zreteli, že nenávisť či extrémistické riešenia nie sú nutne späté len s istou etnickou skupinou či náboženstvom. Páchateľom i obeťou „online“ či „offline“ útokov sa môže stať ktokoľvek. Pokojne aj vy! Vaše deti, manželka, priatelia… Každý je za svoje správanie, či už pred monitorom, alebo na ulici, predsa zodpovedný. Nie? Tvrdím, že „lajknutie“ nenávistného komentára je niečo podobné, ako hodiť si kameňom, však keď hádžu aj ostatní – s odôvodnením Napoleona Bonaparta, že osobná spoluúčasť je zanedbateľná a že „za kolektívne zločiny nie je zodpovedný nikto“.

Už od prvých rokov života dieťaťa sa kladie prísny dôraz na to, aby si bol človek vedomý, že za svoje činy či slová ponesie následky. Vymožiteľnosť práva je bez pochýb jedným z nosných bodov fungujúcej demokratickej spoločnosti. Už starí Gréci vedeli, že oheň neuhasíme, ak sa naň prestaneme pozerať. Verím, že z dôsledkov ich neskoršieho prístupu k situácii doma aj za hranicami si dokážeme zobrať ponaučenie.

Málokto si dnes uvedomuje, že sedíme na pomyselnom „sude pušného prachu“ s nálepkou sloboda prejavu, ktorý môže buď vybuchnúť a napáchať zničujúce škody, alebo sa ho môžeme snažiť využiť na niečo, čo nás všetkých obohatí a posunie na ceste k poznaniu. Internet však nie je lokálna krčma, v ktorej si miestni konzumenti, podgurážení alkoholom, začnú vylievať svoju zlosť na svet. Pravda, ľudia sa menia a ich názory, či už pozitívne, alebo negatívne, si nenechávajú len pre seba. Čo im však zostáva, je zodpovednosť za ich vyhlásenia. Myslím si, že zákaz slobody slova či prejavu by znamenal priamu cestu k diktatúre, ale zrušenie pravidiel zase úpadok do anarchie. Čo teda robiť? Veľký Aristoteles povedal: „Stredom medzi lakomosťou a márnotratnosťou je štedrosť.“ Stojí za uváženie, či by nebola zlatá stredná cesta riešením aj v tomto prípade.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sloboda slova #internet
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla tulip color

Perla tulip color

29,99
Vianočný aranžmán veniec so sviečkou strieborný

Vianočný aranžmán veniec so sviečkou strieborný

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk