Ľudia si však na tieto prejavy akoby zvykli. Bohužiaľ, žijeme v dobe, keď extrémizmus opäť narastá a zdanlivo sa proti nemu ani nebúrime.
„Bodaj by sa utopili všetci do jedného!“ Áno, aj takéto výroky sa bez problémov dajú nájsť na profiloch niektorých ľudí na internete. A vieme, kto sa za nimi skrýva? Mamičky na materskej dovolenke? Vzdelaní ľudia? Deti? Možno sú medzi nimi práve tí, ktorých myšlienky budú formovať mladú či dokonca ďalšiu generáciu.
Ako je to však možné? Ako sa mohlo ľudstvo za taký krátky čas zmeniť? Veď predsa prešlo len 72 rokov od konca druhej svetovej vojny, ktorá ovplyvnila históriu a celkové smerovanie dnešného sveta. Presne po nej ľudstvo považovalo za nevyhnutné, aby sa daná situácia už nezopakovala, a tak vznikol zložitý a veľmi komplexný systém ľudských práv a ich chápania. Tento systém nám zaručoval všetko, o čo naši predkovia zvádzali ťažký boj. Možno je to dobou, v ktorej žijeme, ale ľudia si prestali uvedomovať dôležitosť a cennosť týchto na prvý pohľad úplne prirodzene vyzerajúcich práv. Prestali si vážiť, čo znamenajú pre ich vlastný život, ale hlavne prestali dbať na následky odopierania práv iným. Nerobí im problém ľudí podceňovať a žiadať pre nich horšie zaobchádzanie, či dokonca smrť, len na základe rozličnosti založenej na farbe pleti, náboženstve, rase… A nemajú problém tieto názory vyjadriť na internete.
Preto je na mieste otázka, či agresivita prejavovaná na internete môže podnecovať nenávistné útoky i v reálnom živote. Ľudia nevenujú filtrovaniu informácií z internetu dostatočnú pozornosť. Nepovažujú za podstatné zistiť, či správy šíriace sa internetom sú pravdivé. Majú tendenciu veriť všetkému, čo si prečítajú. V poslednom čase rezonuje otázka migrantov, ktorí prichádzajú do Európy a my pred nimi zatvárame brány. Pýtam sa, čo sme my za národ? Kam sa stratila tá mierumilovnosť a pohostinnosť slovanského národa, na ktorú poukazoval aj romantický básnik Samo Chalupka vo svojom diele Mor ho!? Zdá sa mi až zvrátené, že sme schopní ľudí odsúdiť na základe mylných informácií, ktoré sa dočítame na internete.
Sme svedkami toho, že aj na Slovensku dochádza k útokom na ľudí, ktorí sa len z dôvodu ich odlišnosti u nás nemôžu cítiť bezpečne v každodennom živote. Je však dôvodom šírenie nenávisti na internete? Z veľkej časti určite áno. Vplyv internetu je v súčasnosti naozaj silný a online svet sa pre mnohých už integroval aj do ich bežného života, ktorý je i tak poznačený názormi ľudí, ktorých ani nepoznáme. Paradoxom danej situácie je fakt, že samotní ľudia na sociálnych sieťach žiadajú porušenie práv, ak hovoríme o inej skupine. Svoju žiadosť ospravedlňujú ďalším právom, ktorým je sloboda prejavu.
Sloboda prejavu patrí medzi najdôležitejšie a určite v mnohých prípadoch aj veľmi kontroverzné práva. Mnohí si o nej myslia, že je absolútna a že ju nemožno ničím obmedziť. Stále je však potrebné uvedomovať si, že s faktom existencie vlastných práv vyplýva aj povinnosť tolerovať práva iných. Inak povedané: moje ľudské práva sa končia tam, kde sa začínajú práva iných. Ľudia totiž vidia len jednostranne svoje právo na slobodu prejavu, nevnímajú však právo na ochranu osobnej cti druhej strany. I samotná Ústava Slovenskej republiky veľmi jasne vymedzuje hranicu, čo ešte prípustné je a čo už nie. Argument, ktorý mnohí používajú na ospravedlnenie svojho prejavu, preto z právneho a predovšetkým ľudskoprávneho hľadiska rozhodne neobstojí.
Mnohí si neuvedomujú, že výroky, ktoré na internete zdieľajú, napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. Rúško anonymity a stovky podobných komentárov im dodávajú odvahu vyjadriť sa verejne. Anonymita, ktorú pociťujú na internete, dovoľuje tieto názory vyjadriť do sveta napriek tomu, že v bežnom živote by niečo také z vlastných úst nevypustili. Tento fakt dokazuje predovšetkým to, že internet je naozaj rizikovým priestorom. Extrémistické skupiny tu podstatne jednoduchšie získajú svojich priaznivcov a sympatizantov ako v reálnom živote; je akousi živnou pôdou extrémistických názorov. Väčšina si rozmyslí, či sa naozaj chce zúčastniť na pochode proti imigrantom a vykrikovať hanlivé označenia na prívržencov islamu. Nie všetci takto dôkladne rozmýšľajú, keď tieto hanlivé označenia ťukajú do klávesnice. Virtuálneho sveta by sa pravidlá akoby netýkali. Napriek tomu, že ich mnohokrát ignorujeme, pravda je, že naozaj existujú.
Každý používateľ by mal byť oboznámený s tým, ako sa na internete správať. Je nutné, aby sme si uvedomili, že zákazy existujúce v reálnom svete sa vzťahujú aj na priestory virtuálne – priestory internetu. Trestný poriadok platí totiž i tam – a je vymožiteľný i napriek tomu, že možno samotné základne sociálnych sietí nie sú fyzicky umiestnené v Slovenskej republike. V prospech korektného správania sa na internete hovoria aj podmienky mnohých sietí, napr. Facebooku či Youtube, v ktorých zmluvných podmienkach sa takisto nachádza zákaz intolerancie voči jednotlivcom alebo skupinám. Napriek tomu, ako dôkladne sa z právnej stránky kladie dôraz na korektnosť a podporu ľudskej dôstojnosti na internete, samotná prax nám ukazuje, že realita je úplne iná. Zákon je mnohokrát prikrátky, čo vidíme i v tomto prípade.
Čo keby sme si však odmysleli túto stránku veci? Nestačí naša samotná humanita na to, aby sme ľudí pokladali za rovnocenných partnerov? Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe! Všeobecne známe príslovie naozaj krásne vystihujúce zmysel toho, ako by sme sa mali – a nielen na internete – správať. Predstavme si situáciu, keby ľudia získali úplne otvorený prístup k našim údajom, myšlienkam a mohli sa k nim slobodne vyjadriť. Kritika by sa valila zo všetkých strán bez ohľadu na to, či by ste sa radili k skupine pravicových extrémistov alebo tzv. slniečkarov. Prečo? Pretože internet nám neprotirečí. Poďme však aj ďalej a prejdime k samotnej skupine, ktorá sa na internete stáva terčom útokov najčastejšie. Ste v situácii, keď utekáte z domu, prišli ste o všetky peniaze a vidina lepšej budúcnosti je čoraz zahmlenejšia. Dostávate sa do krajiny, o ktorej sa dozvedáte, že jej internetové fóra sú plné nenávistných prejavov a dokonca aj maximálne nehumánnych výziev na usmrtenie vás samých. Cítili by ste sa potom bezpečne pri ceste do obchodu? Bolo by jednoduché integrovať sa do spoločnosti? Musíte uznať, že asi nie.
Dlhé roky praxe poukazujú na to, že až keď sa vžijeme do kože iných, nám môže otvoriť oči a vysvetliť nám dôvody konania iných ľudí. Nepomôže nezmyselné doťahovanie sa cez komentáre na najznámejších sociálnych sieťach. Pomôže len šírenie idey toho, že ohľaduplnosť a slušnosť sú základom spoločnosti. Že predsudky o živote iných nám len zahmlievajú výhľad pri vnímaní ostatných vlastností.
Skúsme sa teda aj my vžiť do kože ľudí, ktorých na internete chceme nazvať obyčajným odpadom a poslať ho kade ľahšie. Skúsme sa zamyslieť nad tým, aké by to bolo pre nás, keby sa karta zrazu obrátila. Skúsme šíriť na internete pochopenie a toleranciu namiesto extrémizmu a xenofóbie. Nie cez zákony, nie cez pokuty a vyhrážky, ale cez to najjednoduchšie, čo existuje, cez našu humanitu a vôľu rešpektovať a ctiť si ľudskú dôstojnosť.
