Mohli by sme jej veriť, v tejto situácii to však skôr vyzerá ako výhovorka. A dá sa povedať už len to, že Viera Petríková vyrobila jednu veľkú hanbu.
Ďalším problémom je utajovanie informácií okolo tejto služobnej cesty. Keďže ministerstvo nechcelo zverejniť, čo jeho šéfka v Brazílii robila, pochybnosti len narástli.
A ak ju viac lákali pláže v Salvadore da Bahía alebo kultúrny program sprevádzajúci zasadnutie OSN, mohla si vziať riadnu dovolenku a cestovať nie ako ministerka, ale ako občianka Petríková (hlavne za vlastné).
Navyše, Viera Petríková má vládou schválenú pracovnú cestu do Číny. Účel neznámy – podľa dostupných informácií (ak to tak možno nazvať). Najvyšší súd sa podobne nevyjadril k pochybnostiam o cestovaní svojho predsedu a jeho manželky na tú istú konferenciu, na ktorej sa Petríková „stratila“.
Či rezortu spravodlivosti stojí za to pridávať pochybnosti o jeho transparentnom fungovaní, je jedna vec. Ďalšia, rovnako dôležitá, je tá, že politikom a úradníkom v tejto krajine stále chýba vedomie, že sú platení z daní občanov. Tým by mali v prvom rade slúžiť. A že ak im občania zaplatia za služobnú a pracovnú cestu trebárs na druhú stranu zemegule, alebo len pár kilometrov za hranice, tak je ich základnou povinnosťou a slušnosťou verejnosti oznámiť, čo ich cesta spoločnosti priniesla.
Zdá sa, že slovenské súdnictvo je naozaj nezávislé. Stále však najviac od verejnej kontroly.